Rozbehneš sa a bežíš

Prvá vec, na ktorú si vždy spomeniem v súvislosti s tohtoročnou expedíciou na Everest, sú dlhé nočné hodiny z 19. na 20. mája, keď si bol nezvestný. Keď som rodičom a súrodencom nadránom dvadsiateho volala, že si v poriadku, vysvitlo, že každý bol celú noc hore a každý po svojom sa za teba modlil. Ako dokážeš pôsobiť v horách s takouto emocionálnou záťažou?

Leziem už roky, ale už dlho som nepociťoval taký citový tlak zo strany okolia ako pred expedíciou na Everest. A pritom na to nebol žiaden logický dôvod. Pri preleze hrebeňa Vysokých Tatier v zime som sa niekoľkokrát ocitol v oveľa nebezpečnejších situáciách. V šestkovom komíne na Zlobivú v hlbokej noci a po tridsiatich hodinách nepretržitého exponovaného lezenia bolo riziko osudovej chyby oveľa väčšie než v Himalájach. Lenže na Evereste zostalo v osemdesiatych rokoch päť slovenských horolezcov, v jeseni 1997 sa v Himalájach zabili šiesti Slováci, medzi nimi Ďuro Kárdhordó a Jindro Martiš, ktorí boli s nami pred rokom na Kančendžonge. Rodina i niektorí kamaráti na mňa vyvíjali neuveriteľný tlak. Bral som to tak, že tomu nerozumejú.
Hory a lezenie sú súčasťou môjho života. Je fakt, že ľudia v horách umierali i budú umierať. Dobre si uvedomujem, že nedostatočná sebakritika, nadhodnocovanie svojich schopností pred inými i pred sebou je zradná pôda, na ktorú už mnohí doplatili.
Viem že musím zostať nad vecou, neprepadnúť tlakom zvonka ani falošným predstavám o sebe.

Myslel si na to i pri výstupe na Everest devätnásteho mája?


Vtedy som nemal čas na pocity. Všetko som musel odblokovať. Fixy vo vrcholových partiách steny neboli práve v najlepšom stave. Neskôr ma už vťahovala vrcholová atmosféra. Koncentroval som sa len na veci, ktoré boli v tej chvíli dôležité.

Keď vyšlo slnko, bol si na veľmi vysokom bode na zemi. Mal si ten najkrajší kruhový výhľad, aký si milovník vrcholov môže želať. Mal si čas vychutnať si to?

Pamätám sa, ako som sa na hrebeni postavil do svetelného kužeľa a snažil som sa vyhriať, ale nešlo to. Potom som šliapal dosť dlho. Napokon som sa rozhodol, že sa v nejakom závetrí zastavím a trošku sa napijem. Zastali sme spolu s oboma Čechmi, ktorí mimochodom tiež liezli bez kyslíka, a až tam som mal čas trošku sa rozhliadnuť. Východná stena mi pripadala zaujímavá a strmá. Bolo už vidieť aj vrchol Everestu. Pozeral som smerom k základnému táboru, ten bol ešte v polotme. Ranné slnko osvetlilo snehové a skalné partie do ružovočervena a zároveň bolo v dolinách ešte šero. Je to nevšedný zážitok.

Môžeš záverečné časti výstupu opísať podrobnejšie?

Keď sme vyrazili z tretieho tábora, bola tma a veľmi veľká zima, mínus dvadsať, možno i tridsať. Asi v polovici fixov smerom na vrcholový hrebeň sa začalo brieždiť.
V prvej fáze sme šli v skupinke: Zboja, Hámor, ja, Vondo, Česi. Asi po hodine nás predbehli Japonci, ktorí išli s kyslíkom.
Postupne sme prichádzali k prvému a druhému skalnému výšvihu, ktoré sa považujú za technické problémy v tejto ceste. Obidva sú vyfixované, ale sú už dosť vysoko, vo výške 8500, 8600 m. Nespoliehal som sa na fixy, liezol som a žumar som si len posúval po lane. Fixy som zaťažoval čo najmenej. Keď to bolo nutné, tak som si odsadol, alebo pri ťažšom kroku som sa kúsok pritiahol, ale väčšinou som liezol sám.
Bolo to štvorkové lezenie, prvý výšvih nebol veľmi ťažký, skôr nepríjemný. Druhý výšvih bol technicky ťažší, ale bola tam čistá skala a po čistej skale sa liezlo lepšie. Bolo treba vyliezť asi pätnásť metrov k rebríku, ktorý je umiestnený asi v šestkovom teréne, je tam aj kus fixného lana. Z konca päťmetrového rebríka bolo treba urobiť chúlostivý prekrok doprava a doliezť do ľahšej pasáže. Ten rebrík je v dosť zlom stave, fixy takisto, ale dá sa. Hodný kus za druhým výšvihom som išiel spoločne s Radkom Janouškom, boli sme kúsok od seba.
Na Evereste je zo severu štítová snehová stena. Pod ňou som stretol Zboju s Hámorom, ktorí práve zostupovali z vrcholu. Prehodili sme zopár slov. Vtedy som si uvedomil, že Radka už za sebou neregistrujem.
Z jedného filmu som si pamätal, že sa snehovou stenou ide len kúsok a potom sa pokračuje po hrebeni. Dúfal som, že keď vyjdem tou stenou hore, uvidím vŕšok. Stenou sa však liezlo len do dvoch tretín a potom stopa vytraverzovala doprava. Bolo to exponované. Zašiel som za roh, znova ďalšie vežičky a ďalšie steny. Zdalo sa mi, že doprava traverzujem už dosť dlho. Zrazu traverz skončil a fixy viedli kolmo hore, nejakou kvázi lezeckou stienkou, ktorá nebola ťažká, ale v tej výške bolo treba trochu dávať pozor a motkať sa po skale asi jednu dĺžku, možno 40 m. Nato som sa dostal do sedielka a tam som v tvrdom firnovom snehu zbadal nevýraznú stopu, ktorá viedla na akýsi hrb. Vrchol som ešte stále nevidel. Hore na hrbe ma príjemne prekvapilo, že predo mnou sú už len dve-tri terénne vlnky a vrchol. Bol veľmi blízko, päť, maximálne desať minút chôdze. Japonci tam práve šachovali s kamerou a chystali sa na zostup.

Má vrchol Everestu nejaké zvláštne magické čaro, cítil si sa tam nezvyčajne? Je to predsa len mimoriadne miesto.

Ja som to nevnímal. Nechcem vrchol Everestu dehonestovať, ale jednoducho som vyšiel na nejakú kopu snehu, ktorá je najvyšším bodom na zemeguli. Vŕšok na mňa nezapôsobil nijakým zvláštnym dojmom. Začalo už aj dosť fučať a vrchol samotný nebol ničím zvlášť zaujímavý, nebolo to nijaké mimoriadne exponované miesto, kde si bolo treba dávať pozor. Poobzeral som sa dookola, zaregistroval som tam trochu toho bordelu. Japonci tam odhodili kyslíkové bomby, ale vôbec ma to neprekvapuje. V horolezeckej komunite sa Japonci považujú za tých, ktorí svojím správaním znehodnotili lezeckú kultúru v horách. Hory zrejme považujú len za nejaký prostriedok na dosiahnutie niečoho a nemajú obavy použiť pri tom dosahovaní hocičo. A sú dosť bohatí na to, aby použili všetko.
Na vrchole sú snehové skoby a na nich šatky pre šťastie, ktorým sa hovorí tanka. Každý hore zanechá kúsok svojho ja, každý si nesie talizman alebo nejakú drobnosť, ktorú tam nechá, niekto si niečo naopak vezme. Ja som si zobral spod vrcholu kamene.

Predstava, že na takom výnimočnom, možno mystickom mieste, akým je najvyšší bod zemegule, ležia dve prázdne kyslíkové fľaše - vlastne odpad - je pre mňa skutočne bizarná.

Ty samozrejme ako vždy preháňaš. Možno tie fľaše boli poloprázdne a možno by niekomu aj pomohli, keby bol vo veľmi zlej situácii.

Ťažko, keby tam nemal ventil a masku a to ostatné.

No dobre, ale zase je málo pravdepodobné, že tá fľaša tam vydrží dlhšie ako pár dní, maximálne týždeň. Jednoducho ju odfúkne. A keď už hovoríme o nejakej kultúre lezenia alebo o znečisťovaní, určité partie v tej stene sú v omnoho horšom stave. Tábor v 7800 m vyzerá ako jedno veľké smetisko.

Ako často si odpočíval počas výstupu? Ako sa ti kráčalo?

Fyzicky som sa cítil dobre. Prvé tri – štyri hodiny výstupu mi prekážal chlad, až neskôr sa trošičku oteplilo. Ja sa pomalšie rozbieham, takže fyzicky najnamáhavejší sa mi zdal prvý úsek. Je tam strmé stúpanie, veľmi rýchlo sme nabrali výšku a bolo treba častejšie oddychovať. Hrebeň bol zasa ťažší technicky, väčšinou traverzy, výšku sme naberali pomaly a bol som schopný urobiť na jeden záťah aj niekoľko desiatok krokov. Zároveň som si musel dávať väčší pozor, lebo traverzy boli strmé a exponované. Aj keď tam boli natiahnuté fixy, spadnúť sa dalo. Často bolo treba pridržiavať sa skaly oboma rukami.

Rukami? Ty chceš povedať, že si nemal čakan?

Nie. Jednoducho som si ho nezobral, ale vedome, nie pod vplyvom výškovej choroby. Počas prvého vrcholového útoku som na vrcholovom hrebeni bol, vedel som, že pôjdem väčšinou po fixoch a rozhodol som sa, že si ho nevezmem. A čakanom sme mali zaštandovaný stan. Nechcel som, aby ho odfúklo.

Čo si mal v batohu?

Vlajku HZDS (smiech). Čelovku, litrovú termosku, foťák, nejaké lieky a v bunde kamienok od teba.

A oblečenie?

Spodnú bielizeň Moira, termofilovú spodnú bielizeň, windstoperový komplet, páperový komplet, goretexový komplet, výškové topánky, neoprénovú masku, čiapku, okuliare, prstové rukavice, páperové rukavice.

Na vrchol ste sa bez kyslíka pokúšali vystúpiť traja: okrem teba i Stenly a Vondo.

Stano zrejme ešte nebol úplne zotavený z prvého vrcholového útoku. My sme sa obaja v priebehu dvanástich dní dostali dvakrát bez kyslíka cez 8300 m. Dávam klobúk dolu, že Stano sa premohol a vyniesol vynášku pre Hámora a Zboju, ktorí šli s kyslíkom, do tábora v osem tri. Bolo vidieť, že má toho vážne dosť a mal skutočne veľmi ťažký batoh. Keby ho nevyniesol, situácia by sa bola veľmi skomplikovala. Bolo ľahké hodiť batoh do snehu a povedať, že to jednoducho ďalej nejde. Nikto by mu to nemohol vyčítať. Ale Stenly tú vynášku vyniesol a vrátil sa vyčerpaný do tábora dva. Zboja s Hámorom mali stan postavený, Vondo a ja sme si najprv kopali plošinu na stan. Ten, kto niekedy bol v takýchto výškach, vie, čo to znamená kopať v 8300 m plošinu na stan. Ale boli sme na tom celkom dobre a mali sme vážnu motiváciu. Bol to posledný pokus, posledná možná šanca. Už sa nič nedalo odkladať, bolo úplne jasné, že na ďalší pokus nebude ani čas, ani psychické a fyzické sily. Dokonca sme sa prekvapivo dobre zotavili z vynášky do 8300 m. Doplnili sme tekutiny, každý vypil liter-dva a potom sme sa s Vondom striedali: jeden driemal zalezený v spacáku a druhý varil. Navarili sme si plné termosky na ďalší deň. Nálada bola optimistická. Jesť nám veľmi nechutilo, jedno vrecko dehydrovanej stravy, tuším to bolo kurča na kari, sme ani nedojedli. Po polnoci nám Paľo Lazar volal vysielačkou z ABC, akože budíček, ale my sme boli v podstate celú noc hore. Pomaly sme sa začali chystať: obúvanie, obliekanie, balenie... V tých výškach to vždy trvá strašne dlho, človek má spomalené reakcie. Medzi treťou a štvrtou ráno sme sa vydali k vrcholu.
Vonda som naposledy zaregistroval tesne pred prvým výšvihom. Musel som tam spraviť pár rýchlych krokov bezprostredne za sebou a potom sa z toho vydýchať. Pri oddychovaní som sa obzrel dozadu a zbadal som ho. Vôbec mi nenapadlo, že to otočí, došlo mi to až vyššie, keď som ho za sebou nevidel.

Ja osobne si veľmi vážim, že sa Vondo dokázal vrátiť tak blízko od vrcholu a pod takým tlakom, pod akým bol. Vondo, Juro Kárdhordó a možno trošku aj ty, všetci ste zrejme mali v sebe nejaký pocit zlyhania kvôli minuloročnému neúspešnému výstupu na Kanč, kvôli tomu vyčítanému „slabému ťahu na bránku“. Ja si myslím, že vedieť odhadnúť svoje schopnosti a nejsť za každú cenu na vrchol je prejavom sily a nie slabosti.

Keby ľudia videli, aké vynášky niesol Vondo zo 7800 do 8300 m, tak by boli veľmi prekvapení, čo s tými skalkárskymi nožičkami dokáže a ako dobre v tých výškach fungoval. Ktovie, či by sa vrátil, keby vystupoval s niekým spoločne. Niekedy stačí pár slov povzbudenia.
Radek Janoušek, s ktorým som časť úseku vystupoval, tiež dostal krízu, mal kŕče... Bol jeden z posledných, bál sa, že keby sa niečo stalo, nemal by mu kto pomôcť a rozhodol sa pre zostup pol hodiny cesty od vrcholu. Po ceste stretol lekára ich výpravy Vladimíra Noska, ktorý ako posledný pomaly vystupoval na vrchol. Radek to po rozhovore s ním otočil znova, tentoraz smer vrchol a spolu na vrchol vystúpili.

Bol si unavený?

Bol som unavený, ale nebolo to nič dramatické. Zostup na druhý deň bol nepríjemný, ale išlo to. Znášal som aj nejaké veci z výškových táborov. Z trojky som zobral spacák, karimatku a ten čakan. V 7000 m som stretol Jara Dutku a Maťa Heugera, ktorí balili Severné sedlo. Tam som si pribalil ďalší spacák a pár drobností. V ten deň som z 8300 m zostúpil do 6400 m. Ďalší deň som ešte schádzal dvadsať kilometrov do BC, takže to nemohlo byť so mnou také zlé.

Ešte sa vrátim k  noci z 19. na 20. mája, keď si bol nezvestný. Aj pre chalanov v ABC to iste bola dosť vypätá situácia. Prečo si nepodal správu?

Nepodal som správu, lebo som ju nemal ako podať. Keď som šiel hore, nemyslel som na vysielačku. Aj keby mi bolo napadlo, že ju má v batohu Vondo, nevracal by som sa po ňu. A v stane v treťom tábore, kam som zostúpil asi okolo šiestej, Hámor a Zboja vysielačku tiež nenechali. V tých výškach sa zabúda na určité veci a veľa vecí nefunguje tak, ako si niekto predstavuje, že by fungovať mali. Stáva sa to. Je to úplne normálne.

Spal si v tú noc v trojke sám?

Spali tam aj Česi a či Japonci zostali, alebo zostúpili, to ani neviem. Osemtrojka je dosť veľká snehová pláň a stany sú roztrúsené. Keď som prišiel, snažil som sa niečo si uvariť a troška sa najesť, ale veľmi mi nechutilo. Mal som problémy s očami. Prekážalo mi otvorené, prudké svetlo. Tá noc bola dosť nepríjemná, veľmi som sa nevyspal, iba som driemal a budil sa od zimy. Ráno som si navaril čaj, a vtedy som zistil, že druhá česká dvojka má vysielačku. Zavolali do ABC, že som v poriadku a že zostúpim s Radkom.

Ako tvoj výstup prežívali chalani?

V deň, keď som vystupoval na vrchol, vyšiel Maťo Heuger až do 8000 m. Duce s Pachom sa zasa o štvrtej ráno nasledujúci deň vybrali z ABC hore a hľadali ma. Zvítanie s Ducem a Maťom v Severnom sedle bolo dojímavé. Teraz si uvedomujem, že to bol pre mňa emotívne silnejší zážitok, ako chvíľa, keď som stál na vrchole. Paľo Lazar s Pachom, ktorý medzitým zostúpil, na nás čakali v ABC. S Ducem sme okrem troch Číňanov spali v tú noc v ABC sami a dlho do noci sme sa rozprávali, rozoberali celý výstup a vôbec sme o všeličom meditovali.

Nikto pri vrcholových výstupoch neomrzol?

Nie. Len Peter mal trošku chytené palce na nohách. Keď už sme pri tom zdraví, v druhej časti expedície sa aj tí chalani, ktorí mali na začiatku problémy, zotavili a začali fungovať normálne. Bolo to i vďaka nášmu druhému lekárovi Rasťovi Staroňovi. Jednou z bizarností expedície bol prvý lekár výpravy, člen HZDS, ktorý opustil naše rady po týždni. Bol to patológ a podnikal v pohrebníctve.

Okrem neho bolo na vašej expedícii patologické i všeličo iné. Keď ťa Paľo Lazar nominoval do lezeckého tímu, dlho si nerozmýšľal. Expedičný štýl ti neprekážal? Viem, že do hôr ťa priťahujú úplne iné veci, ktoré raz Vojtek Kurtyka vyjadril slovami: “Tak ťažko, vysoko a rýchlo, ako sa dá, samozrejme, alpským štýlom.”

Výškové horolezectvo vo svete v súčasnosti stagnuje. K najlepším výkonom, ktoré vyliezli koncom osemdesiatych rokov práve ľudia ako Kurtyka, Loretan, Troillet, Béghin, Profit, Česen a ďalší, sa v posledných rokoch málokto priblížil a z himalájskeho lezenia sa stala ťažká komercia. Na Slovensku je z mnohých dôvodov kríza lezenia ešte hlbšia. Je tu len zopár ľudí, ktorí majú fyzické a psychické predpoklady, morál a skúsenosti na špičkové projekty vo veľkých kopcoch. Samostatnou kapitolou sú peniaze, ktoré sú vždy „až na prvom mieste“. Ak som chcel robiť aj iné „výškové aktivity”, ako natieranie komínov a stožiarov, mohol som si vybrať, či prijmem Paľovu ponuku, alebo zostanem sedieť doma v obľúbenom foteli.
Everest je jednoducho Everest. Vybraná cesta bola zaujímavá. Sponzorsky bola expedícia pokrytá a moje finančné zaťaženie malo byť prijateľné. Väčšinu chalanov som poznal, s niektorými z nich som aj liezol. Jadru partie som dôveroval a to bolo najdôležitejšie. A po expedícii na Kanč mi ostala nejaká taká pachuť. Nevyliezlo sa na kopec a pociťoval som osobné sklamanie. Jednoducho som si to chcel zopakovať a vyskúšať si, či mám na podnikanie vo veľkých výškach. To, že sa tam bude pôsobiť expedične a nie alpsky, to bolo za daných podmienok veľmi malé mínus.

Dnes už vieme aj o ďalších, trochu väčších mínusoch. Tzv. „prezident expedície“ Vladimír Ondruš vás požiadal o nadprácu. Požiadavku vynesenia vlajky HZDS na vrchol vám oznámil horolezecký šéf Paľo Lazar až v ďalekom Tibete. Dnes už vieme, že za tým všetkým bola „veľká politika“, zábery z vrcholu sa použili vo volebnom šote a na bilboardoch HZDS. Keby si toto všetko vedel pred odchodom, bolo by tvoje rozhodnutie iné?

Situácia sa začala meniť už doma. Po návšteve Paľa Lazara v Číne sa Hornbeinov kuloár zmenil na klasickú cestu čínskych prvovýstupcov z roku 1960. To bolo čiastočné sklamanie. Či by sme - ja alebo ostatní - pozvanie na expedíciu prijali alebo neprijali, keby sme vedeli o vlajke, to sú dnes už len špekulácie. Som si však istý, že zostava by vyzerala ináč.

Cítiš sa zneužitý?

Zneužitý nie je to správne slovo. Bola to hra, v ktorej sme ťahali za kratší koniec napriek tomu, že tromfy sme mali v rukách my. Mali sme proti sebe profíkov, ktorí nás dostali bez rebríka na povalu. Aby si členovia tímu zisťovali u každého sponzora politické pozadie, to je absurdné a nereálne. Nerobili sme to ani pri expedícii na Kančendžongu rok predtým. Keď nám Paľo oznámil mená sponzorov, všetkým bolo jasné, že za expedíciou je HZDS. Pokiaľ by to bolo ostalo v rovine propagovania znakov a vlajok Koliby, Donaru, Tiposu a ďalších vyše dvadsiatich sponzorov, bolo by to pre nás vcelku prijateľné. Požiadavka vyniesť vlajku politickej strany na vrchol bola však prekročením určitej hranice. Bohužiaľ, situácia sa napokon vyvinula tak, ako sa vyvinula, a počas našej neprítomnosti tu v republike to politické tábory využili na svoje účely.

Prečo ste Ondrušovi otvorene nepovedali, že vynesenie a zdokumentovanie vlajky politickej strany neprichádza do úvahy? Kde zostala vaša hrdosť?

Keď som išiel na vŕšok, mal som síce vlajku v batohu, ale vôbec som sa nezmietal v nejakom rozorvanom duševnom rozpoložení, ani na vrchole som nesiahal som roztrasenou rukou do batoha s otázkou: Odfotím vlajku? Neodfotím? Zahodím? Nezahodím? Ja som o tom jednoducho neuvažoval. Neodfotil som ju a hotovo, spravil som si pre seba fotky z vrcholu a obrátil sa na odchod. Ani som nevedel, či ju odfotili Zboja s Hámorom. Pri stretnutí sme sa o tom nezhovárali.
Ak hovoríš o hrdosti, otázka kyslíka bola pre mňa osobne dôležitejšia ako otázka vlajky. Pri vlajke existovala „dohoda zo Šigace“. Keď dám niekomu slovo, tak sa ho snažím splniť: v mužskom svete je to otázka cti. Na jednej miske váh bolo naše slovo a Paľove záruky, na druhej, aspoň u mňa, podvedomá nedôvera v dodržanie „zmluvných podmienok“ druhou stranou. Tým sľubom sme si kolektívne uľahčili na duši, ospravedlňovali sme si ním zložitosť situácie, ale zároveň sme vedeli, že je to len polcesta, kompromis. Pre mňa celý ten slávny sľub nebol záväzný. S hajzlom sa predsa nebudem baviť o tom, čo je to slovo. Férovo sa môžem správať k človeku, ku ktorému niečo cítim a u ktorého uznám za vhodné, že sa k nemu budem takto správať.

Na ktorú stranu zaraďuješ Paľa Lazara?

My sme boli lezecký tím a Ondruš predstavoval nepríjemné pozadie. Väčšina z nás Paľa dosť dlho brala ako niečo medzi. Lepšie povedané, sedel na dvoch stoličkách.

Mňa osobne, ak môžem byť taká drzá, zaráža, že ste si neuvedomili dôsledky „dohody zo Šigace“. Vlajka neštandardnej politickej strany na vrchole najvyššej hory na svete v predvolebnom období je jednoducho istý symbol. Neuvedomili ste si, alebo ste si nechceli uvedomiť, na čo všetko sa taký symbol dá zneužiť, aké emócie môže vzbudiť? Bol si súčasťou expedície, a ako napísal Paľo Lazar v tlači, „zásluhu na vynesení zástavy politickej strany nesú všetci účastníci expedície rovnakou mierou“.

I dnes si myslím, že za tých okolností bolo najrozumnejšie konať tak, ako som konal, nehrať otvorenú hru. Iná vec je, že sa po expedícii, bohužiaľ, z vlajky stal v médiách politický evergreen. Tej nálepky sa už nezbavíme, ani keby sme reagovali na všetky články a mediálnu prácu určitých ľudí, či už tých, ktorí nás vynášajú do neba, alebo tých, ktorí sa tvária ako tvorcovia morálky a predstavitelia „čistých“. Neberiem ich vážne. Ja som žil v tejto republike za komunizmu, a pritom som komunizmus nechcel. Ale komunizmus nám sem nepriniesol Lenin ani Brežnev. My sme si ho tu vytvorili sami. Každý tretí Slovák bol členom KSČ. Žil som tu a nikomu nevyčítam, že som tu musel žiť. A HZDS nám tiež nikto zvonka nezvolil. A žiť tu musím ďalej. Ale prečo by som sa podľa toho mal zariaďovať vo svojom osobnom živote? Keby sme sa ako expedícia boli dohodli, že je pre nás neprijateľné ísť s vlajkou HZDS na vrchol, že končíme a odchádzame domov, boli by sme hrdinovia a „morálne čistí“. Ale ja som nechcel byť hrdina opozície, ktorá by nás za to vychvaľovala do neba. Nechcel som sa stať vývesným štítom predvolebného boja. A opozičné články mi potvrdili, že im o nás v tejto kauze nešlo, išlo im len o nich a o hlasy.
Od vlajky sme sa dištancovali článkom, ktorý podpísalo deväť ľudí z expedície a vyšiel v Pravde a v Sme. Vysvetľoval, za akých okolností naša expedícia vyniesla na vrchol vlajku HZDS. To neznamená, že sa chcem za to niekomu ospravedlňovať. Nemám sa začo.

Zvláštne aspekty vašej expedície sa začali prejavovať už počas vašej cesty pod kopec.

V pekingu sa týždeň chodilo po oficiálnych recepciách, prijal nás minister športu Číny, vedenie Čínskeho horolezeckého zväzu. Potom sme odleteli do Lhasy, kde nás opäť, už menej okázalo, prijali na Tibetskom horolezeckom zväze.

Prepáč, ale neviem si ťa celkom dobre predstaviť v roli horolezeckého vyslanca, ktorý debatuje s čínskym ministrom športu...

Samozrejme, my sme boli len krovie. Vrátili sme sa možno o nejakých dvadsať rokov naspäť do socializmu. Dobre sme sa na tom všetkom bavili. Ak bolo treba predniesť nejaké tie vetičky, to zabezpečili Ondruš s Paľom. Oficiality trvali vždy tak polhodinku a potom išlo väčšinou o jedlo. No a z Lhasy sa po pár dňoch na džípoch vyrážalo do základného tábora.

Lhasa je alebo bola jedným z duchovných centier sveta. Aký si mal z nej pocit ty?

Ako z jedného z vojenských centier sveta. Na každom rohu čínske kasárne a čínski vojaci, strategické budovy a mosty boli strážené. Ak niekto bol v Nepále, v Káthmandú a očakával od Lhasy niečo podobné, musel to byť preňho šok a veľké sklamanie.

Bola to spoločná expedícia. Ako ste vychádzali s Číňanmi a Tibeťanmi?

Keby som to mal povedať jednou vetou, tak vzťahy boli komplikované. Tak ako sme sa príchodom do Číny preniesli do „socialistickej” minulosti, i čínsky vzťah k horolezectvu a k horám je posunutý o dvadsať, tridsať rokov dozadu.

Číňania mali dopredu určenú zostavu, kto pôjde na vrchol, kto bude robiť podporné družstvo, kto bude zásobovať tábory. Samozrejme, že chceli ísť s kyslíkom, ani im nenapadlo, že by išli bez neho. Ich filozofiou je „pokorenie” hory, „dobytie” vrcholu všetkými dostupnými prostriedkami, na etike im príliš nezáleží. Alpský štýl, ľahká expedícia, skúšanie nových vecí, to je pre nich nonsens.
Poviem ti len jednu konkrétnu príhodu, ktorá hovorí sama za seba. Keď boli silné vetry, bolo sa treba postarať o stany, upevniť ich, zabezpečiť... Číňania sedeli na škatuliach a pofajčievali a chalani kmitali okolo stanov, došponovávali ich, lebo inak by ich bolo odfúklo. Číňanov nesralo, ani keď im vietor trhal stan priamo pred očami, k materiálu a vybaveniu boli totálne ľahostajní.

Hoci sa do expedície vrazilo neporovnateľne viacej peňazí ako na výpravu na Kanč v roku 1997, jednoducho sa tam s niektorými vecami nedalo pohnúť. Čína nie je pripravená poskytovať také služby ako Nepál, kde už roky fungujú expedície a ľudia sú schopní a ochotní lezcom pomáhať. Kuchár, ktorého sme my mali v základnom tábore, by na výprave niekde z nepálskej strany neprežil pri sporáku 24 hodín, ten by okamžite letel a mal by na niekoľko rokov zarazené ďalšie expedície. Tento kuchár bol s nami celý čas. Dokonca raz vznikla absurdná situácia, keď kuchár odmietol variť, urazil sa a raňajky nám varil šéf čínskej expedície.

Vraj ste boli najlepšie vybavenou výpravou, aká kedy zo Slovenska do Himalájí išla?

To nie je celkom pravda. Mali sme i špičkové veci, ale vo výprave boli i vážne technické nedostatky. Niektorí chalani si v Číne museli kupovať oblečenie za vlastné. Spojenie ABC-BC-vysielačky fungovalo sčasti vďaka obetavosti technicky zdatných členov expedície. Strava bola nekvalitná. Veci, mnohé z nich šité na mieru, zabezpečené Kolibou, nám podľa dohody mali po expedícii ostať. Ondruš nám ich však po príchode na Slovensko skonfiškoval.

Koľko celá expedícia stála?

Presné číslo nik z nás nevie a asi sa ho ani nikto nikdy nedozvie. Rádovo niekoľko desiatok miliónov korún. Za tú sumu by sa určite dalo zorganizovať viacero vážnych himalájskych podujatí.

Vravelo sa aj o mastných vrcholových prémiách. Koľko si dostal? Mne si nič nepriznal.

Nemal som čo priznávať.

Povedz niečo o tom, ako taká expedícia žije. Čo bolo pre vás skutočnou základňou, miestom oddychu: base camp, alebo ABC?

Do základného tábora vedie cesta pre autá. ABC je na úpätí severnej steny, vzdialený od BC dvadsať kilometrov po ľadovci. Cesta z ABC do BC, najmä keď ňou človek prechádza štvrtý-piaty raz, je nezáživná. Ku koncu mi trvala dve kazety deväťdesiatky po ľadovec a potom ešte hodinku do samotného BC.

Ejbísíčko je jedným z najvyššie položených základní v Himalájach. Je veľmi vysoko, v 6400 m. Svojou výškou, veternosťou, teplotami a severnou nehostinnosťou sa so základným táborom pod Kančom nedá ani porovnať. A to sa Jarýk Stejskal vyjadril, že základný tábor pod Kančom bol v roku 1997, keď sme tam boli, jeden z najstudenších, aké on v Himalájach zažil.

Pri každej vhodnej príležitosti sme sa schádzali zregenerovať do base campu, ktorý bol svojím spôsobom ďalšou absurdnou krajnosťou - postele, priestranné vojenské stany a dokonca i „hotel“.
Po minuloročnej expedícii som presne vedel, akú hudbu budem v Himalájach chcieť počúvať. Tvrdú muziku, ktorá energizuje. Počúval som väčšinou pri presunoch, v táboroch som nosil walkmana dosť málo. Trochu som čítal alebo sme sa rozprávali s chalanmi.

Čo si čítal?

Irvingov Svět podle Garpa. A pozoroval som krkavce. Bol tam jeden velikánsky, musel mať minimálne sto rokov, okolo ktorého ostatné krkavce chodili s úctivým odstupom. Lietal až do Severného sedla. Poprechádzal sa, porozhliadal, čo by si mohol uchmatnúť, a potom majestátne odplachtil do tibetskej pustatiny. Bol to zvláštny tvor.
V táboroch som sa snažil zregenerovať a zbytočne sa nerozčuľovať, aj keby hneď bolo na čom. Človeka to oslabuje, zaoberať sa stále niečím negatívnym. Už na začiatku, po niekoľkých dňoch v základnom tábore som si uvedomil, že s niektorými vecami sa nedá pohnúť. Mám sa donekonečna zaoberať nejakým kuchárom a jeho vlastnosťami a znepríjemňovať si život? V základnom alebo v predsunutom základnom tábore je podstatné dobre sa zregenerovať z pobytu vo výškach, aktívne si oddýchnuť.
Všimol som si, že ľudia, ktorí liezli na skalkách a mali skúsenosti s ladením formy a udržiavaním si optimálnej hmotnosti striedmou vegetariánskou alebo polovegetariánskou stravou zlú kuchyňu znášali lepšie. V období, keď som viac liezol na skalkách, som experimentoval so stravou. Vedel som, že striedma strava, dokonca ani niekoľkodňová hladovka ma neoslabí, práve naopak.

Nehovorím, že je to pravidlo, ale ľudia, ktorí lezú len v horách, sú väčšinou mäsožravci, ktorí snívali o obrovskej šnicli so zemiakovým šalátom.

Každý, keď príde pod kopec, je plný odhodlania a energie urobiť maximum, každý chce vyjsť na vŕšok. Ale ako plynie čas expedície, odhodlanie a chuť slabnú. Prispievajú k tomu sprievodné znaky aklimatizácie, bolesti hlavy, niekoho skosí choroba, niekto má zažívacie problémy, niekto spočiatku výšky horšie znáša a k tomu všetkému treba prirátať tvrdú fyzickú prácu na kopci pri budovaní výstupovej trasy. Ak si po všetkých tých bezsenných nociach, keď človeku nechutí jesť a má problémy so základnou hygienou a stravou, položí otázku: Mám ešte chuť ísť na kopec? a odpovie si kladne, je to veľmi dobré. Ten, kto bol niekedy v Himalájach a prežil si to, vie, o čom je reč. Tomu, kto nebol, ťažko o tom rozprávať.

Kedy sa začalo uvažovať o prvých pokusoch o vrchol?

Prišli sme pod kopec ako prví a cestu do Severného sedla sme vyfixovali my. V polovici apríla sme postavili jednotku a potom sa to zaseklo. Časový predstih sme stratili kvôli chorobnosti a kvôli tomu, že sme nemali Šerpov ako iné výpravy, ktoré nás postupne dobehli. V Severnom sedle sa odohrala aj prvá vážna roztržka medzi nami a Číňanmi. Traja Číňania mali ísť so mnou budovať dvojku, ale povedali mi, že nejdú, že je zlé počasie, že pôjdu až zajtra. V krátkom čase som bol už druhý raz v Severnom sedle a nemienil som čakať tam ďalší deň, kým sa Číňania uráčia ísť hore. Zišiel som do ABC, kde som sa dozvedel, že Číňania idú na vrcholový útok, a to, čo mi povedali v Severnom sedle, bola len kamufláž.

Keďže boli rozhodnutí používať kyslík, vyplýval z toho pre nás aj pre nich odlišný spôsob postupu. Stručne by som to zhrnul tak, že keď ideš s kyslíkom a máš ho dostatok, môžeš si dovoliť byť vo veľkých výškach dlhšie a pritom nemusíš byť aklimatizovaná. Keď ideš bez kyslíka, musíš sa dlhšie aklimatizovať a pobyt hore obmedziť na minimum. Číňania si teda napriek tomu, že ešte neboli dobre aklimatizovaní, mohli povedať, že zaútočia na vŕšok. Ich vedúci, pán Ji, bol pod Everestom niekoľkokrát a myslel si, že vie odhadnúť počasie. Počasie tam funguje v určitých periódach. Po niekoľkých dňoch sa “zlomí” a s veľkou pravdepodobnosťou nastane perióda dobrého počasia. V posledných rokoch býval začiatok mája dobrý a koniec zlý. Mali zrejme obavy z toho, že príde perióda zlého počasia a do konca výpravy sa už hore nedostanú.

A dostali sa?

Ako rýchlo sa čínsky vrcholový útok začal, tak rýchlo sa aj skončil. Vtedy pri zostupe zo Severného sedla som videl, že vyrazili nahor. Keď som videl tie náklady a rýchlosť ich postupu, vôbec mi nenapadlo, že idú na vrcholový útok. Číňania nás podceňovali, predpokladali, že nejakých Slovákov „vytiahnu” na vrchol, ale urobili taktické i iné chyby a nakoniec ťahali za kratší koniec.

Čo nasledovalo po takzvanom prvom útoku čínskej časti expedície na vrchol?

Číňania pred nami celú vec zahrali do autu. Tvrdili, že to vlastne nebol vrcholový útok. Keďže medzitým prišiel Ondruš, vysvetľovalo sa to cez telefonáty na straníckej úrovni. No veľká zábava. Čas expedície sa však postupne krátil aj nám. Napriek tomu, že dvojka v 7800 m nebola dobudovaná a do posledného tábora v 8300 m sa nezačalo ešte ani vynášať, prijalo sa rozhodnutie aj o našom prvom vrcholovom pokuse. V prvom družstve som mal byť ja, Stenly a Vondo a v druhom Zboja, Hámor a Maťo Heuger. Hore s nami šli i traja Číňania. Prvý spoločný vrcholový útok 6. mája bol neúspešný. Čínske vrcholové družstvo pri ňom omrzlo, pretože špičkový materiál zabezpečený slovenskou stranou rozpredali a hore išli vo svojich starých plastikáčoch.

Vondo sa vrátil zo 7800 m, Stenly to otočil v 8300 m, ty si sa dostal ešte asi o dvesto výškových metrov vyššie a napokon sa vrátili i Číňania, ktorí poblúdili, stratili čas a dokonca jeden spadol s menšou lavínkou. Aké si mal pocity pri rozhodovaní sa pre návrat?

Do osemtrojky sme so Stanom niesli kompletný tábor a kvôli nižšej hmotnosti a rýchlejšiemu postupu sme si nevzali spacáky. Noc bola krutá. Napriek tomu som sa ráno vydal k vrcholu. Rozhodnutia o návrate sú vždy ťažké. V priebehu hodín či minút treba zvážiť veľa protichodných vecí: zdravotný stav, časový faktor, počasie, obťažnosť a lavinóznosť terénu, osobné ambície a chuť ísť hore i expedičné tlaky. V týchto chvíľach sa spravidla riadim intuíciou a vtedy som mal pocit, že na vrchol ešte nedozrel čas.

A potom sa pokazilo počasie a pokus nášho druhého družstva sa odvolal.

Do odchodu nám zostávali už len necelé dva týždne. A Ondruš si z dnes už známych dôvodov veľmi želal, aby sa vyliezlo na vrchol. Na začiatku nemal žiadne výhrady voči tomu, že sa ide bez kyslíka, ale po, ako to on nazval, „nedotiahnutom”, prvom vrcholovom útoku prišiel s tým, že na Slovensku zasadala nejaká „himalájska komisia”, alebo „konzorcium“, že ísť na vrchol bez kyslíka je takmer nemysliteľné a ďalší vrcholový útok teda bude s kyslíkom. Vrcholový tím z prvého útoku sa stal podporným družstvom a útočné družstvo mali tvoriť Zboja a Hámor, ktorí boli ochotní s kyslíkom ísť.

Najprv klasická cesta namiesto Hornbeina, potom už aj kyslík... Nie je to priveľa zásadných ústupkov na jednu malú expedíciu? Komerčným expedíciám samozrejme kyslík nikto nevyčíta. Ale výprava, kde je takmer celá naša reprezentácia, dalo by sa povedať, výber najlepších - a kyslík?

O kyslíku som nemienil diskutovať a už vôbec nie s Ondrušom. S použitím kyslíka funguje telo ako vo výške zhruba šesťtisíc metrov. Aký má potom zmysel liezť na osemtisícový vrchol?
Bohužiaľ sme rovnako ako pri vlajke neboli jednotní. Všetci sme boli pod tlakom. Nikomu by som neprial počúvať, čo o nás hovoril Ondruš po prvom útoku. Ja osobne som bol taký znechutený, že za týchto okolností som nemienil ďalej pokračovať v expedícii. Otvorenej roztržke zabránili diplomatické schopnosti Paľa Lazara. Uvedomoval si, že pre niektorých ľudí je kyslík jednoducho neprijateľný a aj on mal enormný záujem, aby sa na kopec vyliezlo. Mne je jedno, že sa rozhodli ísť hore s kyslíkom. Problém je však v tom, že ten kyslík im tam musí niekto vyniesť a v tomto prípade im ho tam hore nevyniesli Šerpovia, ale ich kolegovia lezci, ktorí sa rozhodli ísť na vrchol bez kyslíka.
Prvý útok bol neúspešný, perióda zlého počasia nám zničila vybudované tábory, čas sa krátil a jednoducho si každý z nás želal, aby sa na ten vŕšok vyliezlo. Chceli sme odtiaľ vypadnúť. Ale to, že Zboja s Hámorom svoje rozhodnutie nám ostatným podávali spôsobom: dobre teda, my sa obetujeme, my budeme „tí zlí, ktorí si zoberú kyslík“ a berieme to na seba dobrovoľne, nebola tak celkom pravda.

Prečo sa nepodarilo udržať, dnes už ilúziu, o tom, že pod Everestom bola partia, ktorá si aj pod istými tlakmi zachovala spoločného ducha a horolezeckú česť?

O spoločnom duchu sa v situácii, keď jednotliví účastníci mali rozdielne názory na vlajku a kyslík a keď to každý riešil svojím spôsobom, nedalo hovoriť.
Pôvodne sa expedícia postavila za Petra Hámora a Zboju, ktorí s použitím kyslíka vyniesli vlajku na vrchol. Situáciu však zmenilo „obchodné využitie vlajky“ a publikovanie Zbojových denníkov v Slovenskej republike, hlásnej trúbe HZDS. Protirečí si to s naším vyhlásením, že vynesením vlajky sme nedemonštrovali lojalitu HZDS, ale len sponzorovi. Tým, že som vyšiel na vrchol tiež, navyše bez kyslíka, som výstup Hámora a Zboju postavil do iného svetla.

Vráťme sa ešte k tretiemu, záverečnému vrcholovému pokusu a prípravám naň. Vy piati ste od 9. do 13. mája oddychovali v dedine Posum asi 1000 výškových metrov pod základným táborom.

Žiť v tibetskej dedine bol zážitok. Tibeťania sú jednoduchí ľudia - ale sú šťastní a je to na nich vidieť, nie sú vystresovaní, unaháňaní, nemajú kruhy pod očami... Ráno sa zobudia, spravia raňajky, idú na tie svoje políčka, tam celý deň robia, večer sa vrátia, varia večeru. Potom sa postretávajú a zabávajú sa, vždy dlho do noci džavotali. Jednu nedeľu mali spoločné zhromaždenie, neviem či náboženské alebo aké. Rozprávali sa, hrali niečo ako spoločenské hry... Tibeťan je šťastnejší človek ako Európan a vôbec nejde o to, či jazdí na drahom aute alebo sa vezie na jakovi.
Alebo to ich kšeftovanie. Niektorí chalani ich brali ako zlodejov, ktorí ich chcú otiahnuť o peniaze a pritom oni obchod brali ako hodinovú, dvojhodinovú hru. Posadali si všetci dookola, predávajúci s úsmevom na tvári zahlásil cenu, samozrejme trojnásobne premrštenú, mohla si súhlasiť, alebo nesúhlasiť, od tovaru sa prešlo k niečomu inému, potom sa reč zase vrátila... A postupne si sumu stiahla na tretinu pôvodnej. Sú pri tom priateľskí, smejú sa, zabávajú... to je úplne iné „kšeftovanie“, ako keď ti nejaký vekslák s krivým pohľadom z ruky do ruky podáva bankovky.

Viem, že tesne pred výstupom ti Paľo Lazar ponúkol presun z  podporného do útočného družstva.

Nebola to ponuka Paľa Lazara, navrhli to Pacho a Duce, aby sa posilnil vrcholový tím. Keď sme sa balili, videl som, že tých vecí, ktoré bolo treba vyniesť, bolo naozaj veľa. Dvaja ľudia by to jednoducho nevyniesli. Zboja s Hámorom mali podľa dohody ísť naľahko. Výškovú stravu, kyslík a príslušenstvo ku kyslíkovým fľašiam, spacáky a stany im nieslo podporné družstvo, niečo už z BC, niečo medzi tábormi.

V tábore v 7800 m si navrhol chalanom, aby ste išli na vrchol všetci spolu a už odtiaľ. Piati by ste boli silné družstvo.

Taktiku postupu z 7800 m použil aj Hans Kammerlander, ale nebol úspešný. Navrhoval som, aby sme sa dobre vyspali a do osemtrojky vyrazili naľahko až poobede. V stane, ktorý tam už stál, by sme si navarili a skoro ráno vyrazili na vrchol. Ušetrila by sa tým vynáška a všetci by sme mali viac síl na výstup.

V tejto chvíli ste mali všetci piati na dosiahnutie najvyššieho bodu na Zemi reálnu šancu. Tvoj návrh však neprešiel. Každý ho zamietol z iných dôvodov a každý zrejme o tých svojich po všetkom, čo sa stalo, ešte dlho premýšľal. Čo keby na vrchol bolo naozaj vyšlo päť ľudí bez kyslíka?

V tejto chvíli sú to už iba akademické debaty. Keby bol môj návrh prešiel, pomohlo by to síce podpornému družstvu, ale vrcholové by muselo na seba vziať väčšie riziko, ako malo takto.

Psychický stav tam určite hral veľkú úlohu. Boli ste v nebezpečnej situácii, riskovali ste život. A ľudia, ktorí hranicu medzi živými a mŕtvymi už prekročili, boli možno príliš blízko.

Na mňa smrť iných až tak nepôsobí, a nie preto, že by som bol nejaké bezcitné hovädo. Keď idem z výškového tábora na vrchol Everestu, nebudem po ceste fotografovať mŕtvoly. Ak má niekto chuť sa tým zaoberať, nech to robí.
Tí ľudia, ktorých telesné pozostatky tam sú, zomreli v podstate prirodzenou smrťou. Precenili svoje schopnosti, ľahli si do snehu a zaspali. Preto ich je toľko práve na normálnych, klasických cestách. Nikomu by nenapadlo fotiť mŕtvych v truhlách a vyhlasovať, aké je to hrozné. Ale v horách sa to robí, pretože tí, ktorí zomreli vyčerpaním, tam jednoducho sedia alebo ležia nepochovaní. Smrť druhých je niečo, čo síce človeka zasiahne, je to smutné, ale ja ich smrť nevnímam negatívne.

Negatívne možno nie je dobrý výraz, ale je to desivé. Si konfrontovaný s niečím, čo ťa presahuje a čomu raz podľahneš aj ty.

Ja som presvedčený, že fotografovať týchto ľudí je hyenizmus a takéto snímky by sa nemali uverejňovať. To je naša vec, nás, ktorí sa tam hore s nimi stretneme a musíme sa s tým vnútorne vyrovnať. Ale zísť dolu a ukazovať to ľuďom, to je hyenizmus a svinstvo. Je to niečo, čo budem vždy odsudzovať. Je neférové vystavovať ľudí, ktorí tam hore nikdy neboli, situácii, ktorú nemôžu pochopiť.

Vaša expedícia sa skončila šťastne. Pri pokusoch o vrchol ani pri úspešnom výstupe vás troch sa nikomu nič nestalo. Čo bolo ďalej?

V základnom tábore sme sa ešte dozvedeli, že na vrchol vystúpil nejakým záhadným spôsobom aj jeden čínsky horolezec. Satelitný telefón vzal Ondruš do Lhasy, ani som nemohol zavolať domov. Museli sme si tam všetci bez spojenia s vonkajším svetom odkrútiť asi dva dni. Predposledný deň, keď nám v tých ich lavóroch doniesli obed, za ďalších pár sekúnd obed aj s lavórom letel von zo stanu.

Symbolické vyvrcholenie vašich vzťahov s čínskou časťou expedície?

Asi áno. A po dvoch dňoch sme nasadli do džípov a odcestovali smer Lhasa, kde už nebolo žiadne privítanie na Tibetskom horolezeckom zväze.

Vedeli ste, aká atmosféra sa okolo expedície vytvorila doma?

Mali sme isté informácie, že situácia u nás nie je príliš priaznivá a že sme vykreslení v čudnom svetle. Ondrušovo svojské informovanie o expedícii a vlajke HZDS, samozrejme doma i medzi nami, vyvolalo oprávnenú vlnu nevôle. Ale tie bohorovné články a názory novinárov neznalých veci mňa až tak nepodráždili. Ak čítam, že horolezci vyliezli na Everest „cestou, ktorou pred nimi vyliezlo už tisíc horolezcov”, k tomu nemám čo dodať.

Veď ty sám si sa o pôsobení na normálkach v Himalájach kedysi vyjadroval dosť dehonestujúco.

Už pred Everestom som si hovoril, že to je posledný raz, čo idem do Himalájí na expedičnú akciu na normálke. Na Everest som išiel, lebo som chcel skúsiť vyliezť na osemtisícovku, chcel som vedieť, aké to je. Mám za sebou voľné výstupy na skalkách, v Tatrách, Alpách, reťazovky, potom prišiel Kanč, keď som vyšiel len do 7900 m. Počasie a možno i chybná taktika mi zabránili pokračovať. Po Kanči zostalo niečo nedopovedané. Nevedel som, či som odviedol všetko, čo vo mne bolo, či som išiel až na svoje hranice.

Kedysi som si myslel, že normálkami chodia na himalájske osemtisícovky len priemerní lezci, ktorí vedia akurát tak šliapať a týmto spôsobom si udržujú imidž tvrdých himalajistov.

Vyvrátili tvoje skúsenosti z Himalájí tento názor, alebo ho potvrdili?

Skôr potvrdili, ako vyvrátili. Špičkové himalájske lezenie bude asi o niečom inom. Ale som rád, že som si overil, ako fungujem vo výškach. Viem, že na takúto akciu by som dnes už nešiel. Medzi alpským a expedičným štýlom je dosť veľký priestor. Je rozdiel, keď má niekto v stene šesť výškových táborov a iný to isté vylezie s jedným alebo dvoma a pritom sú oba výstupy vylezené „expedične“. Ak by som šiel do Himalájí, snažil by som sa o čo najlepší štýl - netvrdím, že by to musel byť alpský výstup v čistom slova zmysle.

Je štýl naozaj taký dôležitý?

Keď som začínal liezť, nepreliezť cestu znamenalo pre mňa prehru. Do čoho som naliezol, to som aj preliezol, nech už som to neviem ako oprasil. Vtedy pre mňa štýl naozaj nebol dôležitý, dôležité bolo vyliezť cestu.

Raz sme sa vybral s Janom Markechom a Petrom Matejovičom v zime do Tatier liezť Lapiňáka na Galériu Ganku. So zimným lezením sme nemali žiadne skúsenosti. Bol december, najdlhšie noci, najkratšie dni, snehu po pás. Pol dňa nám trvalo, kým sme sa vôbec dostali k stene. Liezli sme to s jedným žumarom tri dni. Mal som požičané vibramy, ktoré mi boli malé a zmestila sa mi tam iba tenká ponožka... čo ti budem hovoriť. Ale vyliezli sme.
Prvá cesta, z ktorej som zlanil, bol „Biely výlom“ na Javorákoch. Dva týždne som chodil ako obarený a snažil som sa to zlyhanie ospravedlniť. Bral som to ako strašnú prehru. Nemohol som sa zmieriť s tým, že som zlanil z cesty, že som sa vzdal, že som bol málo tvrdý. Ale bol to pre mňa zlom, ktorý ma niečo naučil.
Štyri roky po Lapiňákovi sme prišli s Ducem pod Galérku, za deň sme bachli Centrálny kút, čo je možno v tejto stene najťažšia cesta, ešte za svetla sme zostúpili a bolo vybavené. Samozrejme, tu nie je o čom diskutovať. Tie začiatky boli neštýlové a školácke. Ale prvé roky sú dôležité pre vývoj. Dnes si vymyslím projekt, dokonale sa pripravím, prídem, udriem a idem preč. Žiadne ťažkopádne dobýjanie.

A pritom sa ti páčia dlhé veci, dlhé lezenie. Jeden čas boli tvojou srdcovou záležitosťou reťazovky.

Dobre, ale nie trtosenie v ľahkom teréne.

Kedy si sa vlastne dostal po prvý raz do hôr?

V puberte som začal chodiť do lesa s trampmi. Ale nebavilo ma, keď sa prišlo na jedno miesto a chalani tam tri dni brnkali na gitare a hádzali drevo do ohňa. Mne tam chýbala dynamika. A k lezeniu som sa dostal klasicky - cez konopné lano, miestne skalky a piešťanský oddiel.

Pamätám sa na obdobie, keď si liezol len na skalkách a sústreďoval si sa na obťažnosť, na čo najvyššiu klasifikáciu.

Na skalkách som nikdy nevyliezol úplne špičkové veci, môj strop bol deväť plus. V Amerike som síce vyliezol dve cesty klasifikácie 5.13b, ale podľa mňa boli trochu nadhodnotené. Páčilo sa mi „Delírium“ na Hrádku, „Vnútorná dynamika“ na Sitne, OS prelezenie „Vieryhodnej“ na Beckove. Asi najťažia cesta, ktorú som vyliezol na skalkách, je prvovýstup „Depresia“ na Sokolích skalách v Považskom Inovci za 9+. Ale to bolo už dávno.

Jednu jeseň a jar sme vôbec neliezli, lebo si bol posadnutý hľadaním nových skál a lezením nových ciest, aj keď ľahších, ale prvovýstupov.

Väčšinu zaujímavých vecí v najbližšom okolí som mal už vylezenú. Objavovanie je zaujímavý zážitok. Nájsť novú skalu a pozerať sa na línie, ktoré by pustili... môžeš si zvoliť prístup, aký chceš, vyliezť prvovýstup zhora, alebo zdola. Takéto niečo mi chýbalo v Tatrách. Ten pocit, že niekto pred päťdesiatimi rokmi prišiel pod Západnú Lomnicu a tam boli vylezené zo štyri cesty, celý obrovský kus skaly bol čistý a on si mohol vybrať líniu... to tým predošlým generáciám závidím.

Mal si aj tatranské obdobie, veľa ľudí u nás vtedy voľne preliezalo posledné neprelezené technické cesty...

Tatranské obdobie bolo trochu i z núdze cnosť. Na vojne som bol u rakeťákov na západnej hranici a päť rokov som ako „nositeľ štátneho tajomstva“ nemohol vycestovať von. Keď moji spolulezci koncom osemdesiatych rokov už chodili v lete do Álp, ja som trčal doma. V Tatrách mám na konte prvé voľné prelezy niektorých hodnotných ciest a vyliezol som už skoro všetky ťažké tatranské cesty, ktoré som vyliezť chcel. Keď som mohol prvý raz vycestovať za hranice, už som bol viac-menej  hotový lezec. Z Álp som nemal žiadne zvláštne mindráky.

Prvý raz som Alpy zažil pri zájazde do Chamonix. Americká diretka na Petit Dru bola cesta, ktorá mala svoj zvuk, veľa ľudí od nás ju liezlo. Všetci hovorili, aká je to dobrá a ťažká cesta, ale skoro všetci ju išli liezť so spacákmi a veľkýci batohmi za dva-tri dni, na istotu. Ja som si vyliezol najprv prvých osemnásť dĺžok za deň s tebou a o pár dní nato sme prišli s Ľubom Stachom pod Drúka zas. Skoby sme nemali, len vklinence, pár frendov, nejaké dve tyčinky a čelovky. Prespali sme v bivaku, ráno nabehli do steny, o siedmej večer sme boli na vrchole a pritom sme to vyliezli voľne. Krása. Noc nás chytila niekde uprostred zostupu, ale zostúpili sme aj potme.

Nie sú tieto trúfalé výkony natoľko na hranici, že keby sa niečo stalo, prišiel by napríklad zvrat počasia alebo úraz, ktorý nikdy nevieš predvídať, tak z celej elegantnosti by možno zostal iba jedno veľké nešťastie?

Samozrejme, že na takéto niečo musí byť človek pripravený a keď sa niečo zmení, musí okamžite zareagovať,. Keď sa výrazne zmení počasie, z Diretky predsa zlaníš za dve hodiny. Musíš poznať charakter cesty. Odniekiaľ je návrat komplikovaný. Niekde spod piliera D´Angle sa vraciaš deň alebo dva a je jasné, že výstroj musí byť iný ako na Drúkovi. Alebo tatranský hrebeň: poznám tisíc ústupových ciest, a keď sa pokazí počasie, viem, že odtiaľ a odtiaľ zídem tam a tam.

V talianskych Dolomitoch si sa pokúšal preliezť za deň Rybu, to bolo tiež niečo podobné. Dlhé, ťažké, rýchle. Bol si tam dvakrát, ale skoro vždy si mal smolu.

Ja mám z Ryby dobrý pocit, aj keď som ju nevyliezol až na vrchol, lebo všetky kľúčové dĺžky som liezol ako prvý a bez výstupových komínov sa obídem. V Rybe som zažil zvláštnu príhodu. V najťažšej dĺžke som odliezal od štandu a pokračoval cez skalné brucho, kde som si dal istenie. Úsek predo mnou bol nejasný, nevedel som, kadiaľ to pôjde, mohlo to pustiť viacerými smermi. Asi päť metrov od seba som zbadal skobu, ku ktorej viedol veľmi ťažký traverz. Kvôli tej skobe som sa odhodlal do toho traverzu naliezť. Bol veľmi ťažký a preliezol som ho na hranici svojich možností. Keď som priliezol ku skobe a chcel som sa do nej zapnúť, zostala mi v ruke. To bola taká situácia... v jedinom momente sa ti všetko, na čo si sa upínal, zosype. Pod tebou hĺbka, ten pád by bol veľmi zlý, dlhý a do kyvadla. Na veľmi krátku chvíľu som bol na pokraji zúfalstva. Ale potom sa to vo mne akoby preplo a začal som absolútne pragmaticky a racionálne uvažovať, čo musím spraviť. Začal som zhlboka dýchať a potom som jednoducho pokračoval a situáciu vyriešil. Dnes na tú chvíľu celkom rád spomínam.

Je lezenie centrom tvojho života?

Je jedným z centier (smiech). Pamätám sa, že keď bol Matúš malý, dva roky som skoro vôbec neliezol. Jazdil som na horských bicykloch. Vstával som o piatej ráno a šiel som si zajazdiť a potom ešte do roboty. Dokonca som jazdil Slovenský pohár a chodil na mountainbikové súťaže. Mám rád ten pocit, keď sa na niečo dobre pripravím a som vo forme. Ak sa niekomu podarí vyliezť na osemtisícovku, môže zo slávy toho výstupu žiť ešte niekoľko rokov. Stačí sa občas pomrviť na ďalšej himalájskej expedícii, trochu si zašľapať a stále to vyzerá dobre. Ale na pretekoch okamžite vidieť, ako kto na tom je. Raz sa dobre nepripravíš a už to hneď všetci vidia. Tá nekompromisnosť sa mi páči.

Pred rokmi mi napadlo, že si vyskúšam, koľko najviac vkuse prebehnem, a bežal som z Piešťan na Beckov a späť. To je šesťdesiat kilometrov. Jednoducho som chcel vyskúšať, čo to so mnou spraví. Potom som sa síce týždeň nemohol postaviť, ale vyskúšal som sa. O niekoľko rokov neskôr som prebehol „Trnavskú stovku“ hrebeňom Malých Karpát z Bratislavy do Brezovaj pod Bradlom. Mám rád aj behanie po hrebeni Považského Inovca, dvadsaťdva kilometrov z Bezovca do sedla Havran. Mám na tej trase zabehnutý svoj čas a zlepšujem si ho. Nie som pod žiadnym tlakom, nikto ma nesleduje, nikam to nehlásim, jednoducho mám z toho radosť. Keď sa cítim vo forme a je nádej, že môj „rekord“ padne, mám takú motiváciu, že už večer pred tým idem skoro spať, aby som bol dobre oddýchnutý. Ráno sa zobudím a už myslím len na to, ako budem bežať. Osprchujem sa, zjem len niečo ľahké a idem. Je to úžasný pocit, keď človek stojí na začiatku nejakého dlhého úseku, ktorého koniec nevidí. A potom sa rozbehneš a bežíš. Ja nie som nejaký turista, aby som sa niekde päť hodín makosil v suchom lístí. Pozerám si medzičasy, a keď vidím, že to je sľubné, vyhecujem sa ešte viac. Ale aj keď bežím naplno, prírodu vnímam možno rovnako intenzívne, ak nie intenzívnejšie, ako ten turista. Keď sa napríklad zlepším o minútu, mám z toho úžasnú radosť ešte niekoľko dní potom.
Jeden čas som zasa robil triatlon. Dopočul som sa, že raz ročne ktosi usporadúva horský triatlon pri Banskej Štiavnici, pláva sa v Richňavskom jazere, beží a bicykluje po horách. Vydali sme sa tam s kamarátom asi trochu z frajeriny. Boli tam profíci, všetci si obliekali neoprény, strašne sa chystali....Hovoril som si: si mäkký, nezaplávaš jeden kilometer? Lenže keď som skočil do vody, od zimy mi vyrazilo dych. Niekoľko sekúnd som nebol schopný pohybu. Okamžite som pochopil, prečo majú ostatní neoprény. A potom sa vo mne zasa niečo preplo, zaťal som sa a nejako som to preplával, z vody som vychádzal dvadsiaty piaty. A napokon som skončil v prvej desiatke, lebo som mal veľmi dobrý bicykel a v behu som na tom nebol zle. Ja som taký typ, že sa rozohrievam pomaly, ale keď už sa rozohrejem, potom bežím. Nepamätám sa, že by ma na pretekoch niekto predbehol v poli, keď som vo forme. Všetci ma vždy predbehnú na štarte, rozbehnú sa ako splašené kone a ja zostanem niekde na chvoste. Ale mám túto pozíciu rád. Mám prehľad, vidím, kto je ako na tom, a potom už len sledujem: jeden odpadáva, druhý odpadáva a ja viem, že je toho vo mne ešte veľa a postupne ich jedného za druhým ofúknem. Som asi typ na dlhé trate. Behanie mám veľmi rád. Keby som robil iný šport ako lezenie, možno by to boli práve behy alebo cyklistika, horské bicykle alebo triatlon. Horolezectvo mám rád pre jeho všestrannosť a psychický rozmer. Za tie roky som liezol všelikde a za všelijakých podmienok. Som rád, že som bol na tom Evereste. Názory salónnych expertov mi môžu byť ukradnuté. Najmä, keď sa rozbehnem a bežím.