O Vladovom sólo nonstop prechode hlavného hrebeňa Vysokých Tatier v zime, 50 hodín, bez zastávok na chatách, bez pomoci zásobovačov a bez predom vynesených zásob 16-19.1 1997

Hlavný hrebeň Tatier má dĺžku 26 km a ťahá sa od Ľaliového sedla (1 947 m) na západe po Kopské sedlo na východe (1 749 m). Jeho najzápadnejším vrcholom je Svinica (2 301 m), najvýchodnejším Jahňací štít (2 229 m). Z hlavného tatranského hrebeňa vybiehajú rázsochy. Na juh smeruje päť hlavných rázsoch, na sever len dve. (Zdroj: Wikipedia)

Vlado si začal študovať veci k tomuto projektu už na začiatku deväťdesiatych rokov. Tvorí ho koruna Slovenska: reťaz 90 štítov s celkovým prevýšením asi 6300 m. Podľa sprievodcov je hrebeň 94 hodín lezenia a trekovania. V tatranskom hrebeni sú okrem hlavných štítov samozrejme i menšie skalné útvary: veže, zuby, ihly, skalné prahy a stienky, atď. Ak by sa bral do úvahy presný „matematický“ hrebeň, údaje o počte „vrcholov“ a o celkovom prevýšení by iste boli iné. Vlado dlho zvažoval, čo z týchto útvarov vynechať a ktoré určite nevynechať...

Ako vyzeralo prvé Vladove oťukávanie terénu? V zime roku 1992 nastúpili  v Kopskom sedle s Jankom Markechom 8. marca o 19.00 večer, a 9. marca pokračovali cez  Sedielko (6.00) - Poľský hrebeň (18.00) do Lavínového sedla (23.00). Celkový čas lezenia bol 28 hodín.

O rok nato píše Vlado v správe pre horolezecký oddiel: „So svojím spolulezcom sme mali v pláne podniknúť túru hlavným hrebeňom Vysokých Tatier, a to prejsť časť hrebeňa od Litvorového štítu cez Zadný Gerlach, Batizovský štít, Železnú bránu a Vysokú do sedla Váha. Na túru sme nastúpili 20.1. 1993 a prešli sme časť od Litvorového štítu do oblasti Zadného Gerlachu. Vzhľadom na veľmi silný vietor, sneženie a nízku viditeľnosť sme sa vrátili cez Lavínové sedlo späť na Sliezsky dom. Kvôli pretrvávajúcemu nepriaznivému počasiu som sa 21.1. 1993 vrátil do Piešťan.

V tom istom roku 2-3. februára s Jankom Markechom preliezli v rámci prípravy aj nasledovnú časť hrebeňa (8.15) - Popradský Ľadový štít - Železná brána - Zlobivá - Rumanov štít - Ganek - Bartkova štrbina - Západné Rumanove sedlo (2.00).

Ďalší pokus o prelezenie hlavného hrebeňa títo dvaja nedokončili pre zhoršenie počasia 13. februára: Kopské sedlo (19.00) - Sedielko (4.15) - Prielom (14.30) - Poľský hrebeň (16.00). Pre neustále sa zhoršujúce počasie tento pokus ukončili na Litvorovom štíte.

V tom istom roku sa Vlado pokúsil na tatranskom hrebeni o lezenie sólo. Píše o tom správu pre oddiel takto: „Odcestoval som 11.3. o 6.46 rýchlikom 101 do Popradu-Tatier, odtiaľ som pokračoval cez Tatranskú Lomnicu na Brnčalovu chatu. Na sólotúru som nastúpil 12.3. a  prešiel som úsek hlavného hrebeňa Vysokých Tatier Kopské sedlo - Jahňací štít - Kolový štít. Vzhľadom na  nepriaznivé snehové podmienky a námrazu som ďalej  nepokračoval a zostúpil  som z Kolového štítu na Brnčalovu chatu. 

V denníku Práca (výstrižok, ktorý máme k dispozícii, je pravdepodobne z roku 1997) Vladov hrebeň popisuje Peter Trenčiansky takto:

Vladimír Plulík začal svoju cestu hrebeňom vo štvrtok popoludní 16. januára, pokračoval v noci i celý piatok. Okolo polnoci sa v ten deň dostal po Rumanov štít, kde mal trochu smoly, lebo sa mu vybila baterka a nemohol sa dobre orientovať. Prečkal núdzovo asi 4 hodiny do svitania a v sobotu pokračoval na Rysy po Mengusovské štíty. Bivakoval o polnoci neďaleko Svinice a v nedeľu ráno po hodine chôdze bol v Ľaliovom sedle. Odtiaľ však musel ísť dlhou Tichou dolinou až na Podbanské. Doslova niekoľkokrát zaspal na nohách, ba ocitol sa i v jarku. Únava urobila svoje, zotavený sa necítil ani za tri dni.

Peter Trenčiansky v tomto článku cituje Igora Kollera: „Je to výstup roka – kvalitnejší ako výstup na bežnú osemtisícovku. Priaznivé zimné počasie vo Vysokých Tatrách vyburcovalo na náročné horolezecké výkony. Skutočným vrcholom bolo zdolanie tatranského hrebeňa. Vlado Plulík vyštartoval z Kopského sedla 16. januára a prakticky nonstop nočným a denným lezením sa do nedele rána prepracoval do Ľaliového sedla. Absolvoval 50 hodín čistého lezeckého času, bez akejkoľvek pomoci, či predchádzajúcich vynášok, keď časti nocí núdzovo bivakoval. Čakal na rozvidnenie bez spacieho vaku, len pod tenkou hliníkovou fóliou. Je to jeden z najväčších výkonov celej tatranskej horolezeckej histórie! … Snehy neboli optimálne pevné, ale predsa len podmienky dovoľovali viac ako po iné roky. Vladimír osvedčil vynikajúcu vytrvalosť, ktorú získaval vytrvalostnými behmi, ale aj pretekmi na horských bicykloch, kde medzi amatérmi skončil druhý v slovenskom pohári.

… Vlado mal so sebou stravu, o ktorej vraví, že je taká, aká mu chutí. Napríklad v batohu mu nechýbali ani kapustníky. Dôležité však bolo pitie, mal so sebou asi 10 l Refluidu, vitamíny...“

Igor Koller napísal o Vladovom výkone i samostatný článok pre denník Šport, uverejnili ho 6.2.1997 pod názvom „Zimné sólo hrebeňa Tatier“.

„... Spočiatku utopický problém sa začal stávať reálnym po nadobudnutí mnohých skúseností. Čo však stále chýbalo, bolo počasie a slušné podmienky. A tie prišli v januári tohto roku. Tentoraz bol Plulík sám a bez akejkoľvek podpornej skupiny, ktorá by ho čakala v niektorom sedle s jedlom či teplým nápojom. Taktika už bola kvalitne odskúšaná a jej súčasťou je nočné lezenie. Deň pred ostrým štartom Plulík vždy oddychoval v Chate pri Zelenom plese, aby 16. januára popoludní o pol tretej vyrazil z Kopského sedla. O piatej bol na Kolovom štíte, o pol desiatej v noci na Snehovom štíte a o jedenástej už na Malom ľadovom štíte. Pod veľmi ťažký Ostrý štít došiel hodinu po polnoci a preliezol ho v lezečkách. Piatkové ráno ho zastihlo na Javorovom štíte, kde o šiestej hodinu varil. Okolo obeda sa dostal na Poľský hrebeň a ešte do tmy stihol preliezť ťažký a nepríjemný hrebeň Batizovského štítu. O pol piatej ho zastihla tma na Popradskom ľadovom štíte a pred sebou mal druhú noc. Veľkým problémom sa ukázali batérie do baterky, ktoré minul prakticky už prvú noc a ťažké lezenie cez Zlobivú a „Rumaňáky“ absolvoval pri mesiačiku. Po polnoci už veľmi unavený a bez svetla musel počkať v Rumanovom sedle na svitanie. V sobou ráno sa rozhodol vynechať hrebeň Gankov, pretože by do tmy nestihol prísť na druhý najťažší úsek hrebeňa, na Mengusovské štíty. Cez Vysokú, Rysy sa prepracoval na Žabieho koňa kde opäť radšej liezol v lezečkách a do večera stihol prejsť aj tvrdý hrebeň „Mengušákov“ a tma ho definitívne zastihla na Čubrine. Posledný úsek hrebeňa presne nepoznal, bola to aj určitá psychická finta, lebo mohol dúfať, že to už nebude ťažké. Opak bol pravdou, lezenie bolo veľmi nepríjemné a ruky začali byť do krvi rozodraté. Okolo polnoci asi pol hodiny pod Svinicou ktorá je už takpovediac na dohodenie kameňom od konca hrebeňa, musel opäť núdzovo čakať na rozvidnenie. Nielen pre veľkú únavu, ale hlavne pre stratu orientácie, keď si už v tme nebol istý správnym smerom. V nedeľu ráno bol za hodinu v Ľaliovom sedle a o pol ôsmej po 50 hodinách čistého lezeckého času mal svoj veľký cieľ za sebou. Zostup aj pre čerstvého horolezca nekonečnou Tichou dolinou na Podbanské bol utrpením a spaním na nohách. Občas sa zobúdzal v priekope vedľa cesty. Odysea sa nakoniec skončila v posteli hotelovej izby, pretože cestovať ešte v ten istý deň do Piešťan jednoducho nebol schopný. Výkon Vlada Plulíka zostane zapísaný ako jeden z najväčších, aký sa našim alpinistom kedy podaril, a to nielen v tatranskej histórii.

V roku 1998 uverejnilo piešťanské periodikum Victoria Regia rozhovor s Vladom. Ivan Podolský mu položil aj takúto otázku: Ako by ste porovnali prechod tatranskými hrebeňmi s výstupom na Everest?

Vlado odpovedá:

- V Tatrách nepôsobil faktor výšky, bolo to sólo a po technickej stránke oveľa ťažšie aj nebezpečnejšie – bol som celý čas neistený, ...človek ide po hrebeni – spraví chybu a je koniec. Na expedícii bola väčšina cesty zaistená, ale tam tie výšky majú svoje špecifikum – tam človek „odchádza“ zväčša fyzicky, ťažšie sa dýcha... Je to možno divné, ale prechod tatranskými hrebeňmi si viac cením, i keď Everest je Everest. Zo športového hľadiska to bolo v Tatrách naozaj ťažšie.

Podrobný opis toho, čo sa dialo 16-19. januára 2008, napísal Vlado do Jamesáka 2/1997.  Jeho článok je zavesený na tejto webstránke ako samostatný príspevok.

Spracovala Jana Plulíková a Matúš Plulík v roku 2008. Ďakujeme Vladovi Linekovi za informácie o tatranskom hrebeni.