Vrcholy, predvrcholy a zavrcholy (záštity)
Tohtoročná sezóna priniesla veľa radosti, smútku a rozjímania. Radosti som už opísal v článkoch z výprav na Annapurnu, alebo Gašerbrumy. Je čas venovať sa smútku a rozjímaniu, s dôrazom na to druhé. Treba snáď smútiť, keď prichádza nevyhnutnosť?
Prvý raz som mal možnosť na vlastné oči vidieť „summit rush“, ako to volajú Angličania. Zrozumiteľnejšie „vrcholová horúčka“, ktorá zachvátila niekoľko desiatok osôb, z viacerých komerčných výprav. Ako každé hory, aj Himaláje sa vyvíjajú. Niekedy sa v Tatrách, alebo v Alpách počítal iba výstup na vrchol. Nikto ani nepomyslel na to, že si ten výstup možno sťažiť. Neskôr hŕstka bláznov začala liezť na štíty čoraz ťažšími a premyslenejšími cestami. Ostatní naďalej lezú najľahšími variantmi (vo vysokohorskej terminológii „normálkami“). Tí druhí pozerali na tých prvých s obdivom, ale tiež si klopali na čelá. Tí prví volali tých druhých pohŕdavo horskí turisti a liezli si svoje ťažké cesty.
Takáto evolúcia sa nedá zmeniť, ani zastaviť.
Trocha iná úroveň, lebo aj hory sú trocha vyššie. Komerčné výpravy obliehajú normálky osemtisícoviek a hŕstka ide do stien. Tí prví chcú jednoducho vystúpiť na vrchol, tí druhí si chcú výstup sťažiť a samozrejme tých prvých pohŕdavo volajú vysokohorskí turisti.
Tohto roku som išiel za jedným Švajčiarom, ktorý so šialenstvom v očiach, robil niekoľko krokov a spadol na zem. Keď zbadal, že sa k nemu blížim, vyskočil na rovné nohy a bežal ďalej. Keď som sa ho spýtal (samozrejme z diaľky), či je všetko v poriadku, potvrdzujúco prikývol a urobil niekoľko ďalších rýchlych krokov. Takmer v 7 800 metroch a nebol jediný. Vpredu išli nosiči a razili stopu, za nimi dlhý rad, obyčajne nazývaný vlak. Počasie sa začalo trocha kaziť. Vrchol čnel nad nami v podobe veľkého séraka. Ľudia roztrúsení po svahu, ako po Waterloo, šli so sklenenými očami za nosičmi. V jednom momente, približne 50 metrov pod vrcholom sa nosiči zastavili a usúdili, že ďalej sa kvôli riziku lavín ísť nedá. Že miesto, kde sa nachádzajú, sa vlastne už môže uznať za vrchol. Ranení od Waterloo prichádzali k nosičom, vyťahovali vlajky, fotili sa. Neveril som vlastným očiam. Vrcholový sérak je predsa nad nimi. Keď som sa ich na zostupe opýtal, všetci tvrdili, že vystúpili na osemtisícovku! Veď predsa tak im Pakistanci povedali. Takáto správa neskôr vybuchla na Internete. Išli sme pokojne svojou cestou na toľkými ľuďmi znevážený sérak. Mal som ohromnú radosť, že som došiel na to správne miesto. Viem, že by som nemal toľko síl, aby som sám seba oklamal, ak by som bol o 50 metrov nižšie. Pýtam sa, koľko z tých ľudí takú silu malo? A koľkí boli v nevedomosti? Chce sa mi zakričať „O tempora, o mores!“, ale asi som ešte príliš mladý na takéto výkriky. Ako je možné zastať ďaleko pred cieľom a pokojne tvrdiť, že som bol na vrchole? Dobre, môžem to vyhlásiť kvôli tomu, aby som sa stal slávnym (sic!), aby som našiel sponzorov a tak ďalej. Ale klamať priateľom, známim, kamarátom? Kde je horská etika? Kedysi sa každému slovu tých, ktorí v horách niečo urobili verilo. Teraz sa viac preveruje, či to skutočne urobili. Už viem, prečo treba preverovať. Aj keď toto je neškodný typ klamstva. Nech sa chvália, kde chcú, kým do hry nevstupujú choré ambície a ľudský život. Hory sa stávajú ľahko dostupné a objavujú sa v nich rôzni ľudia. Zo začiatku som mal sklony deliť ich na tých, čo horami žijú a tých ostatných. Väčšinu nehôd, deformácií a neetického správania som pripisoval tým druhým a všetko bolo jednoduché a jasné. Výnimkou boli iba príbehy o Česenovi a jemu podobných. Spolu s týmito príbehmi nasledovalo zavrhnutie v horolezeckej komunite a horolezecký svet sám tieto nezrovnalosti v správach korigoval. Tento rok bol však iný. Objavil sa človek, opantaný chorobnou ambíciou urobiť čosi iné, ako obyčajní smrteľníci. Svojou cestou. Asi však nečítal žiadne knihy o vysokých horách, lebo inak by sa k nemu dostalo pár mien, ako Kurtyka, Loretan, Messner, Kukuczka, Scott a mnoho iných. Opäť by som pokojne mlčal, nebyť toho, že v hre odrazu začal byť ľudský život. A to život jeho partnerov. Jednému povedal, že je veľmi pomalý a kázal mu zostúpiť samému dolu stenou iba s jedným čakanom a potom ľadovcom Južný Gašerbrum. Kto tam bol, vie, že tento ľadovec k bezpečným nepatrí. Druhého partnera nechal vo výške nad 7 000 metrov a sám vyrazil na vrchol. Samozrejme, ako obyčajne, zo svojich výstupov nepriniesol fotografie. Kašľať na to! Nech si na tému vrcholových výstupov pokojne vymýšľa, ale vystavil nebezpečenstvu životy dvoch ľudí. Partner sa jednoducho neopúšťa! Kvôli tomuto názoru som sa dozvedel, že myslím staromódne. Takže teraz sa partner opúšťa? Tak toto nikdy nepochopím a dúfam, že to nepochopí nikto z vás. Na druhej hore tento „No summit photo Dodo“,ako ho v rodnom kraji pokrstili, opäť opúšťa partnera, ktorý ide niekoľko hodín za ním. Nebyť zásahu Talianov, Dodo by pokojne zostúpil a jeho partner by zostal hore. Na tretej hore sa situácia opakuje, tentoraz sa však končí partnerovou smrťou. Obyčajne sa pozerám na klamstvo, skresľovanie, súperenie medzi partnermi a mlčím. To isté urobili Taliani, keď partnerovi nepovedali, že bol opustený. Keby mu to boli povedali, k tragédii by možno nedošlo.
Je čas trocha to zo seba dostať. Možno som naozaj staromódny, ale stále platia pravidlá, ktoré nie je možné porušovať. Jedným z nich je poctivosť k okoliu i k sebe samému. Tu už hádam môžem zvolať „Ó časy, ó zvyky!“ V honbe za pochybnou slávou mnohí zabúdajú, že sú v horách kvôli horám, kvôli sebe. Iba, že by tam boli z iného dôvodu. Kvôli ambíciám? Sláve? Môže byť toto dôležitejšie, ako ľudský život? Ale čo, trocha som sa nechal uniesť. Nabudúce sa budem snažiť nájsť nejakú ľahšiu tému.
Fejtón č. 2
Piotr Morawski (Alpinus Expedition Team)
www.piotrmorawski.com