Od Petra Ondrejoviča z Beckova

    S Vladom som sa zoznámil na mojej rodnej hrude beckovskej. Bolo to v roku 81, a v tom čase to bola domovská skala Piešťancov. Vlado mal vtedy vlasy jak spevák skupiny Boney M,  fajčil Gitanesky, a nemal rešpekt pred vyhlásenými práskmi na skalách.

Kedže obaja sme boli začiatočníci, cítili sme, že vzájomná športová rivalita nás môže kopnúť dopredu. A aj kopla. Výstroj bol na dnešné pomery nedostatočný, laná tvrdé - nulapádové, sedáky zo začiatku neboli, len hruďáky, kopačky s odrezanými štuplami a pár oddielových karabín, ktoré sme si navzájom v oddieli požičiavali. Aj pre tento nedostatok matrošu sme ťahali niektoré beckovské cesty aj na tri dĺžky.

    Chuť preliezať v prvý mesiac lezenia všetky vtedajšie prásky bola úplne prirodzená.  Po dvoch týždňoch lezenia som sa pustil ja do najvážnejšej cesty - Ťažkého komína Dieškovcov. Prvá dĺžka bola zadarmo, ale v druhej, vyšmýkanej a neodistenej, som ja dostal prvýkrát riadny strach z neodvratného pádu. Preliezol som, ale strach mi nedovolil dokončiť cestu. Do tretej – previsnutej dĺžky som si netrúfol ísť ešte pol roka. A to bolo práve prvé moje prvé lezenie s Vladom niekedy začiatkom zimy. Na cvičných skalách sa liezlo celoročne. Ruky síce krehli zimou, ale Vlado ma naučil „omraj“ - ako to mrazenie a bolestivé prekrvenie on nazýval - prekonať.

    Vlado  žiadny rešpekt z tej cesty nemal. Bez predsudkov sa pustil aj do morálového úzkeho a previsnutého komína. Ponadával si statočne, pofučal, ale bravúrne preliezol aj prehákoval. Na čistotu štýlu sa ešte nedbalo.

    Neskôr sme spolu občas liezli, ale najradšej spomínam na slávnu Weberovku v Malom Kežmaráku. Bolo to na Štefana 84 , teda hneď po Vianociach. Vlado bol práve 2 mesiace doma z vojny. Obaja riadne nadržaní na na zasnežené Tatry.  Vlado o to viac, že ako rakeťák bojoval až kdesi vo vypečených púšťach  Karakumských raketových strelníc - riadny prúser pre ambiciózneho horolezca, ktorý sa túžil pozrieť do kapitalistických kopcov.

    Podmienky na lezenie boli dosť nevhodné, spústa sypkého snehu pocukrovala všetky chyty nič nedržiacim prachovým snehom. Lenže v tých časoch bola zlatá éra zimného lezenia a nič nás nevedelo odradiť. Brnčalka praskala, spalo sa všade, v izbách, v kumbáloch aj na chodbách. Spacák na spacáku, telo na telo.  

    V stene boli aj iné dvojky, pamätám akurát, že Stacho s Myslivcom išli do Hrany Weberovky.  Ja som  Weberovku liezol v lete s Katou Rotkou, a tak sme sme ani do schémy nekukli, všetko jasné, predsa komín. Už v Kežmarskom kotli sme sa prehrabávali po pás v prašane k nástupu. Velice rýchlo sme pochopili, že tu bude každý meter zaslúžený. Nič v sypkom snehu nedržalo a chyty bolo treba stále oprašovať a pracne hľadať. Blížilo sa k súmraku, občas sme sa videli s dvojkou na hrane Weberovky, aj oni sa ťažko prebíjali.V  závere prišiel previsnutý komín s visiacimi sľučkami. Dĺžka vyšla na mňa, ani som nerozmýšľal a napálil hore. Lenže v hojdajúcich sa sľučkách nad hlavou som príliš neskoro pochopil, že „kurva -tak som sa práskol“. Neskoro mi zasvitalo, že záver Weberovky sa obchádza cez stienku doľava. Bolo treba zlaniť za Vladom.

    Lenže môj už flek bol obsadený. V súmraku nás dohonili dvaja Moraváci a prisadli k Vladovi. Mne nezostávalo, len vysekať v snehovom poli dva schody, skrútiť tvrdé lano pod zadok a čakať do rána o 15 metrov vyššie. Závidel som tým dole, ako sa vzájomne ohrievajú, vyťahujú nejaké lakocinky. Noc na Štefana bola nekonečná. Bonekan a tenučký šušťák ma iluzórne hrial, robil som drepy, zaspával a tuhol, a tak dokola.

    Debatovalo sa na všetky strany, lebo bivakovali ešte aj Capan s Dušanom v Hrane.  Ráno bolo mínus 12 stupňov, zvítal som sa s chalanmi z Nového Města pod smrkem s ktorými som v mrazivej noci sa zoznámil na diaľku, a čakal na spásu svitania. Doliezť to už bola záležitosť 30 minút.

    Hore som si nás odfotil na diák.   Ten obrázok som našiel až o 13 rokov neskôr. Bolo to po Vladovom triumfe na Everest.  Na diáku som spoznal aj čerstvého Everesťáka Radka Jaroša. Hneď som volal Vladovi, či vie o tom, že cestou z vrchola Everestu stretol toho chlapa, čo s ním bivakoval vo Weberovke.  Náhoda - stretnutie po trinástich tich rokoch a takmer na vrchole Everestu, a obaja naprosto férovo, bez použitia umelého kyslíka .  

    Viem, že mali potom aj medzištátne stretnutie Everest SK proti Everest CZ ale to už bolo mimo mojich pamätí.

    V októbri 88 som s Vladom riešil v Tatrách letné cesty. On aj ja sme vo výbornej forme nezávisle od seba nepochodili v Superdiretke na Malý Kežmarák. Bratří Coubalové - tajomný fantómovia mnohých prelezov tomu dali 8- v kľúčovom fleku. Jasné, že sme obaja pochybovali o ich preleze. Vlado tam chodil s Muflónom a až na tretí raz, myslím, to udrel voľne a dal 8+.

    Ja som v tom roku pozval Vlada do svojich dvoch projektov, pripravených na voľný prelez.  Jedno bolo Ryba-Šmíd alias Žlté strechy na Veľký Kežmarák a druhé legendárna Pochylého platňa na Jastrabku. Obe cesty za 8 sme liezli systémom, že najťažšie dĺžky musí vyliezť každý na prvom konci. Ako dôvažok sme dali ešte aj ďalší prásk - Mrozekovu cestu na Južný Kežmarák. Tri októbrové dni, tri prvé voľné prelezy a aké parádne.   

    Po tejto sezóne sa Vlado dostal zaslúžene aj do federálnej reprezentácie. Jeho hviezda stúpala vyššie.

    Spolu sme robili zopár rokov aj výškovky a môžem povedať, že koncom socializmu to bola zlatá éra voľného času. V robote sme boli málokedy - a aj to stačilo.To sa už nevráti. Voľný čas sme bezozbytku premárnili na vášeň lezenia. Tešil som sa na nekonečné debaty v robote o tomto životnom štýle. Vlado húževnate športoval vo viacerých vytrvalostných športoch a bol pre mnohých z nás nedostižný. Spomínam len tie naj výkony ale bolo toho nepomerne viac: Trnavská stovka za 8,5 hodiny, tatranský hrebeň v lete 24 hodín a v zime za 50 hodín.

    Pamätám na pobyt v Tatranskom Lieskovci na Psotkovej chate, kedy si Vlado pred raňajkami vybehol na Žabie plesá ako rozcvičku. Jak bol vytrvalý, tak bol štíhly. Etiópsky vytrvalec. Na testoch reprezentačného družstva v Ádri mu - a ešte Rudovi Mihálovi - ktorýsi z českých trénerov povedal – „slabí jak mouchy“. Roky sa na tom zabával a v praxi dokazoval úplný opak.

    Som rád, Vlado, že sa naše životné cesty stretávali, nezabudnem.  

Becko