Pre staré vrece a pre nový mech - Vladov článok o jeho prechode hrebeňa Vysokých Tatier pre Jamesák 2/1997

              Zimné sólo hrebeňa Vysokých Tatier 16.-19. januára 1997

                        za dva dni a tri noci (lezecký čas 50 hodín)

                          bez vynášok a bez podporného družstva

Za oknom vlaku ubiehajú inovecké vŕšky. Premýšľam, čo som zasa pozabúdal a vydýchavam sa. Ešteže to mám na stanicu tak blízko. Tentokrát mi chýbajú iba hodinky. V Poprade kupujem za sto korún digitálky a vyrážam na Brnčalku - môj tradičný prístav pred hrebeňovými útokmi. Už sa ma tam pomaly ani nepýtajú, čo idem liezť.

Odkedy som začal myslieť na zimný prechod hrebeňa Vysokých Tatier, minulo sa päť zím, šesť zásobovačov, jeden spolulezec a synovo rané detstvo.

Po niekoľkých sezónach zimného lezenia sa začala hlásiť chuť na niečo dlhšie a ťažšie. Keď som chcel zachovať intenzitu zážitku, nestačilo zvyšovať kvantitu - musel som prejsť z Dalíl na Gitanesky. Prvý výjazd bol zoznamovací. Naťažko, so spacákmi, stanom. S cieľom prejsť si kúsok hrebeňa, zistiť, ako to funguje tam hore a podľa toho sa zariadiť: naplánovať taktiku, premakať oblečenie, stravu a výstroj - a vyraziť naostro. Aj keď som po prvom pokuse ešte v mnohých veciach nemal jasno, jedným som si bol istý: takto hrebeň nechcem ísť. A od toho sa odvíjali ďalšie veci: keď nechcem stan ani spacák, musím byť rýchly. Keď chcem byť rýchly, musím ísť naľahko a liezť i v noci. Ďalšie dni, týždne, mesiace a roky boli časom hľadania, skúšania, taktizovania. Moja lezecká filozofia, kondícia i morál sa počas mnohých oťukávacích a siedmich ostrých pokusov menili skoro rovnako rýchlo ako podmienky a počasie. Celý hrebeň som odhadoval na dva dni a dve noci lezenia, v prípade komplikácií ešte jedna noc navyše. Napodiv, liezť v kuse deň i noc nebolo po niekoľkonásobnom nácviku žiadnym vážnym problémom. Bolo mi jasné, že kľúčom k hrebeňu bude druhá noc: fyzická i psychická únava, ťažké lezenie v tejto časti hrebeňa - ale hlavne to, že bude noc.

Taktika je jednoduchá. Z Kopského sedla sa po hrebeni vydám na západ a zastavím sa o dva dni v Ľaliovom sedle. V batohu mám päťdesiat metrov repky, sedačku, zimné kladivo, dve skoby, šesť slučiek, 5 karabín, osmu, papuče, čelovku, tri varty, NRC fóliu, dva páry rukavíc, 1 náhradné ponožky, 1 rezervnú bundu, plynový varič, 750 ml bombu, ešus, dva a pol litra tekutín, dve čokolády, dve Kávenky, vrecúško kukuričných lupienkov, tri rožky, šulec syra, 2 kapustníky, 7 vrecúšok refluidu, tubu šumivého Celaskonu, kofeínové tabletky,  občiansky preukaz a kľúče od bytu. Kedysi ma hriala myšlienka na to, že na Poľskom hrebeni ma čakajú s vynáškou a občerstvením chalani či dokonca manželka, no teraz nepríde nik. Hreje ma len Moira, Klimatex, Polartec, Goretex a staručké Koflachy. Divadielko sa začína vo štvrtok 16. januára o pol tretej poobede. Až pridobre známou trasou sa do zotmenia  presuniem z Kopského cez Jahňací, Zmrzlú vežu, Belasú vežu, Kolový Čierny štít a Čierne veže do Stolarczykovho sedla. Napriek dlhšej perióde dobrého počasia nie sú snehy, najmä zo severu, najlepšie. Zato skala je čistá. Držím sa skalnatých úsekov, aby som sa nevyčerpával brodením v hlbokom snehu. Aj keď svieti mesiac, bez čelovky to nejde. Terén zatiaľ nie je lezecky náročný, až okolo Belasej a Zmrzlej veže je kde padnúť. Zliezanie do Kolového sedla je, ako vždy, nepríjemné. Nemám to tu rád. Svojho času sme sa v týchto miestach istievali. Čierny štít a Čierne veže, hoci technicky približne rovnaké, mám oveľa radšej a púšťajú ma prekvapivo ľahko. Predo mnou je Barania Strážnica.

Pripomína mi jeden z prvých ostrých pokusov, ktoré som šiel už sólo, so zásobovačmi. Chalani z Trnavy ma mali skoro ráno čakať v Javorovom sedle. Večer som vyrazil z Brnčalky a v Kopskom sedle som sedel hodinu na batohu. Bola taká hmla, že som nevedel, ktorým smerom sa vydať. Rozpamätal som sa na predpoveď: bola priaznivá. Keď sa oblaky na chvíľu roztrhali, zbadal som hrebeň na Jahňací a rýchlo som vyrazil. Držal som sa hrebeňa až po Baraniu strážnicu a tam som sa omylom vydal bočnou rázsochou smerujúcou k Pyšnému a Lomničáku. Viditeľnosť bola pár metrov a začalo snežiť. Rozhodol som sa zabaliť  to. Začal som zostupovať v dobrej viere, že schádzam do Malej Studenej a popod ľadové štíty sa dostanem do Sedielka, popod Ostrý do Javorového sedla a pokúsim sa ešte stihnúť chalanov, aby sa náhodou nevydali zachraňovať ma, keď v dohovorenom čase neprídem. Zbadal som sa, až keď som stál v neznámej kolmej stene, podo mnou šľuchta. Hodil som pár zlaňákov. Potom som vyšliapal späť na hrebeň a zostúpil pre zmenu do Kolovej dolinky, stále nevediac, kde som. Zastavila ma ďalšia kolmá stena. Opäť som vystúpal na hrebeň. Aby som to skrátil: keď sa hmla na svitaní rozostúpila, užasnutý som na dne doliny, ktorou som schádzal, zbadal Brnčalku. Do Javorového sedla som sa dostal až niekedy predpoludním. Našiel som stopy chalanov a Jura som stretol na Zbojníčke. Spoľahli sa na zdravý rozum: neverili, že v takom počasí pôjdem.

Za Baraňou Strážnicou sa dostávam do prvého dlhého nepríjemného úseku, končiaceho v ľadovom sedle. Pracovne sme si ho nazvali Hrebeň Ľadových Veží a aj keď som neskôr zistil, že sú to všelijaké Baranie štrbiny, zuby, veže a kopy, pôvodný názov mu už prischol. Zlaňáky, chúlostivé, exponované zliezania, miestami rozbitý terén. Na Snehovom štíte som o 21.30. Zatiaľ ide všetko nad očakávanie dobre. Trochu sa rozhliadam. Je to pohľad, aký sa zažije len málokedy. Je noc. Z inverznej oblačnosti vytŕčajú vrcholky Vysokých a Nízkych Tatier, hmla usadená v doline vytvára biele more. Svetlá miest a dedín presakujú na jeho  hladinu ako farebné mapy. Moje nové digitálky onedlho ukazujú 23.00 a ja som na Malom ľadovom štíte. Pred polnocou doliezam do Sedielka. Krátko postojím, niečo zjem, myšlienky mi už blúdia k Ostrému, kedysi jednému z posledných panenských štítov v Tatrách. Je to prvá lezecky ťažká pasáž hrebeňa. Zhruba dve dĺžky päťkového lezenia, ostrý pilierik, skalný kôň, desaťmetrový zlaňák a kútik, ktorý sa pri vrchu rozširuje na komín. O jednej v noci vyzúvam mačky i vibramy a papučky sa pustia do práce. Zhlboka dýcham. Dobre, že je tma. Aspoň nevidím pod seba. Ešte jedna štvorková dĺžka a pred druhou v noci som na vrchole. Zapadá mesiac. Až vtedy si uvedomím, čo všetko pre mňa znamenal. Zrazu je všade naokolo pustá, hustá tma. Ponáram sa do nej. Čelovka svieti čoraz menej a ja musím šetriť batériami. Zlaňovanie z Ostrého mi v tme trvá oveľa dlhšie, ako som predpokladal. Kdesi podo mnou by malo byť Javorové sedlo. Jedna z najväčších šancí prejsť hrebeň bola roku 1993, keď sme na hrebeň nastúpili po dvoch týždňoch superpočasia vo výborných podmienkach. Mali sme skvelé medzičasy a všetko išlo ako po masle. Na Svišťákoch sa počasie začalo kaziť. Nechceli sme tomu uveriť a pokračovali sme ďalej. Na Poľskom hrebeni nás front, hlásený pôvodne až na nasledujúci deň, definitívne dostihol. Potom nasledovali dva čierne roky. Buď bolo zlé počasie, alebo podmienky, alebo oboje. Vtedy som si chcel urobiť trochu radosti a prejsť si hrebeň v lete, potešiť sa v teplúčku a pohode. Do Javorového sedla som si vyniesol 2 litrové škatule džúsov a na Batizáky dvojlitrovku Pepsi Max. Inšpirovala ma Jana, ktorá vtedy prekladala knihu, termín odovzdania sa blížil a celé noci sedávala pri počítači s Pepsi Max namiesto kávy. Tekutiny čakali vo svojich skrýšach na mňa a ja zas doma na dobré počasie, len vyraziť. O týždeň nato som na rozdiel od nich mal už inú zábavu. Sedel som v kresle so zasadrovanými zlomeninami zápästí vyloženými na operadlách a pozeral televízor. O rok sa Jana s Maťom vybrali k moru a ja som zas dostal za úlohu vymaľovať byt. Dva dni som statočne maľoval. Na tretí deň o pol jednej poobede som hodil štetku do kúta a o jednej som už sedel vo vlaku do Tatier. Džúsy už boli po záručnej lehote, ale chutili. Pepsi Max som zatiaľ nenašiel.

Na pitie už v Javorovom sedle nie je nič, aj keď by sa mi to teraz hodilo. Čaká ma dlhočizný neprešliapaný žľab, ktorý si vypýta svoje. Až kúsok pod vrcholom Javoráku prvý raz dlhšie oddychujem a varím. Vypil som už celých dva a pol litra čaju a džúsov, ktoré som bral z Brnčalky. Sneh len roztopím, zohrejem, aby bol teplý, rozmiešam v ňom refluid, šumivé céčko a vypijem.Kým sa rozvidnie, vyrobím ešte jeden taký istý ešus a vylejem si ho do termosky. Tento rituál sa v nasledujúcich hodinách ešte zopárkrát zopakuje. Brieždi sa. Z Javorákov zostupujem strmým žľabom, zakončeným komínikom. Zlanujem ním dve dĺžky až do Javorovej škáry. Ešte mám pred sebou mnoho zlaňákov, mnoho metrov pokrútenej farbistej repky a ešte farbistejších nadávok. A moje nové krásne hodinky mi vypovedali službu. Naskakujú tam všelijaké čísla, no čas to asi nebude. Odteraz sa riadim už len východmi a západmi Slnka a Mesiaca. Na Svišťákoch a Divých vežiach cítim prvé teplé lúče slnka. Sneh na slnku veľmi rýchlo mäkne, borí sa, robia sa papuče. Na Poľskom hrebeni som okolo obeda. Výrazne sa  posilňujem, varím do zásoby a pripravujem sa na dlhú šnúru.

Pred Vianocami som si bol pozrieť jednu z najchúlostivejších partií hrebeňa: Zadný Gerlach a Batizáky. Je to začarované miesto: tu sa skončili štyri zo siedmich ostrých pokusov. Hrebeň sa tu prehupuje do druhej, fyzicky menej namáhavej, no lezecky náročnejšej polovice.

Po dvadsiatich štyroch hodinách lezenia má toho človek zvyčajne dosť, a keď ho čaká ešte polovica hrebeňa a zároveň má byť zachovaná minimálna hranica bezpečnosti, rozhodovanie nie je ľahké. Navyše bezprostredne nasleduje záver Batizovskej doliny: Batizáky, Kačací a Popradský ľadový. Ťažký lezecký úsek, z ktorého sa nedá zísť, len zlaniť alebo sa vrátiť späť po hrebeni, úsek, ktorý navyše vychádza na noc.... Je to tu niečo ako 35. kilometer maratónu. Buď človek chytí druhý dych – alebo si musí priznať, že na to nemá. Samotný Zadný Gerlach nie je lezecky náročný, zato je extrémne vystavený poveternostným vplyvom, lebo je tu široko-ďaleko najvyšší. Jeho severozápadná stena a hrebeň zbiehajúci k Batizákom, ktorý sa tu stáča takmer do pravého uhla, zachytávajú všetko, čo prinesie zlé počasie. Batizovské štíty vyzerali pred mesiacom čisté a leziteľné, no posledných sto-dvesto metrov Zadného Gerlachu bolo bielych ako papier. Vtedy som si povedal, že keď sa budem musieť rozhodnúť medzi čakaním na dobré podmienky na Zadnom Gerlachu a prechodom s vynechaním jeho vrcholu, rozhodnem sa pre prechod.

Tentoraz chcem ísť na vrchol. Už som skoro hore. Hrebeň je tu takmer vodorovný a pokračuje oľadnenými vežičkami s námrazou. Ak chcem ešte za svetla prejsť Batizáky, musím sa rýchlo rozhodnúť. Mám strácať čas chúlostivým obliezaním vežičiek pokrytých ľadovou glazúrou a zmrznutým snehom? Slnko je nad horizontom. Nerozhodujem sa dlho. Obetujem draho nadobudnuté metre, vraciam sa dolu do Lavínového sedla a žľabom zbieham do Batizovského sedla. Nastupujem do Batizákov. Sú čisté, no o chvíľu prichádzajú dve hodiny exponovaného, stresového terénu. Nepamätám sa, že by som niekedy bouldroval v mačkách. Na jednom úseku sedím obkročmo na nepríjemne ostrom skalnom koni a rukami sa posúvam dopredu.

Zotmelo sa a ja zliezam k Východnému štítu nad Železnou bránou. Vyjdem až na vrchol, ale nechcem zlaňovať hranou. Radšej sa vraciam späť do sedla a obídem zlaňáky úbočím štítovej steny. Je to bezpečnejšie, aj keď fyzicky náročnejšie a dlhšie. Mám za sebou tridsať hodín lezenia a dostávam sa do prvej vážnejšej krízy, viac menej očakávanej: začína sa druhá lezecká noc. Únava sa už hlási, no nemôžem si dovoliť zastať, nemám nič na bivak a časová strata by mi ďalší deň chýbala. Prichádzam k ďalšej ťažkej lezeckej pasáži. Komín na Zlobivú, krátky, strmý a hladký, široký ledva na jedno plece. Batoh sedí pod nástupom, spája ho so mnou pupočná šnúra. Naleziem do komína a hlúpo sa snažím zasunúť doňho čo najhlbšie. Pri hlbšom nadýchnutí má m pocit, že mi prasknú rebrá - a na dôvažok sa mi do nich vborí tá baterka na hrudi. Keďže tu nechcem zostať fungovať ako vklinenec, radšej zliezam a skúšam iný štýl. Jemne zasuniem do komína ruku až po rameno a pomalým vzdušným lezením sa posúvam hore, hoci bezpečie komínika láka. Vlním sa, metám a šmátram, nevnímam, že som si mačkou bodol do lýtka a roztrhol gamašu. Zaštandujem, laním po batoh a zopakujem si to ešte raz, tentokrát istený. Začína fúkať nepríjemný vietor. Hádžem repku na zlaňovanie na opačnú stranu a o ďalšie dve sekundy mi ju vietor vráti k nohám. Napokon sa mi podarí zlaniť.

Na zlanovanie som používal dva kusy repky, jednu na kratšie zlaňáky, na dlhšie som zväzoval oba kusy dovedna. Nakoniec tých zlaňákov bolo 19. Jediný problém bol v tom, že dlhšia repka bola tenšia a hrozne sa krútila. Navyše, uzol, ktorým boli zviazané, mi asi po piatich metroch zlaňáku prechádzal cez osmu, chvíľu sa mu nechcelo a následné trhnutie lana mi vždy na pár sekúnd zabezpečilo o niečo vyššiu cestovnú rýchlosť. Pôvodne som nezamýšľal rozšíriť svoj športový výkon o štrikovanie, no napokon som ním strávil viac času ako zlanovaním. Nebola to jediná chyba, ktorú som urobil. Pri spätnom pohľade si myslím, že fyzicky som sa dostal na svoje hranice, no výstroj som podcenil a to sa mi vypomstilo časovými stratami. Aj baterky. Keď som nezohnal osvedčené duracellky, nerobil som si z toho ťažkú hlavu, spoliehal som sa na to, že teraz mám inú čelovku (Janovu) a varty si budem hriať na hrudi. Teraz neviem, či sklamali baterky alebo hruď, no poslednú vartu som nasadil ešte pred Zlobivou a na Rumaňákoch svietila už len symbolicky.

Kríza sa prehlbuje. Sú asi dve-tri hodiny v noci, zapadá Mesiac. Obklopuje ma tma. Vyjdem ešte na Rumaňák. Naposledy som odpočíval na Poľskom hrebeni. Vietor silnie. Hľadám závetrie. Je mi jasné, že potme tu nacvičovať nemá zmysel. Nakoniec musím núdzovo zabivakovať. Prezúvam ponožky, varím, ohrievam si nohy nad varičom. Nadávam si pre tie baterky, driemem a čakám na brieždenie, kedy som podľa plánu mal byť vo Váhe. Rozhodujem sa ráno pokračovať i za cenu toho, že obídem Ganky, aby som dohnal časový sklz.

"Ideálom každého hrebeňového prechodu je striktný postup po hrane hrebeňa, nakoľko je to len možné, bez ľubovoľného obchádzania - takzvaný matematický hrebeň - bez schádzania z hrebeňa, bez cudzej pomoci a bez predchádzajúceho zabezpečenia zásobami na niekoľkých bodoch," píše Dieška. Takýto prechod všetkých štítov, vrcholov, veží, vežičiek, ihiel, zubov a hrbov, o ktorých geografi rozhodli, že tvoria hlavný hrebeň, zostáva výzvou. Mojím plánom bolo "len" preliezť všetky štíty - a to sa mi nepodarilo.

Späť na hrebeň sa dostávam pri Bartkovej štrbine. Zo Západného Rumanovho sedla na Vysokú je jedna dĺžka chúlostivého, asi päťkového lezenia. Vyliezam do strmých snehových polí. Čím som vyššie, tým je sneh tvrdší, pri vrchole idem po predných hrotoch mačiek. Už sa celkom rozvidnelo. Posledných sto výškových metrov vysokej Vysokej je olepených známou námrazou zo Zadného Gerlachu, ale snehy ma vyvedú až ku krížu. Je sobota ráno, Chata pod Rysmi zatvorená, v Galerke niekto nalieza do steny, z poľskej strany ktosi práve vyšiel na vrchol Rysov. Poslednýkrát som takto vysoko. Už len Rysy a ideme z kopca. Hrebeň z Rysov pod Žabáka ma zabavil viac než som očakával. Je pekný slnečný deň. Nad Žabím sedlom druhýkrát obúvam papučky, zlaňujem jednu dĺžku a štartujem. Zo začiatku s trochu divným pocitom v žalúdku. Po chvíli sa upokojím a vychutnávam krásne exponované lezenie. Po pätnástich rokoch lezenia mám konečne za sebou horolezeckú maturitu. Nasledujúci strmý žľab na Žabiu vežu musím jednoducho vytunelovať. Potom prichádza nezáživné šliapanie v mokrom, nepríjemnom snehu. Myseľ mi blúdi po všeličom.

Keď som sa začal zaujímať o hrebeň, nevynechal som ani teoretickú prípravu: niečo sa dalo nájsť i v starých Jamesákoch, no najviac informácií mi poskytol X. diel sprievodcu Arna Puškáša Vysoké Tatry. Vrelo odporúčam kapitolu "Prechody hlavného hrebeňa Vysokých, Belanských a Západných Tatier", čo je 50 strán zaujímavého čítania.

K údajom podaktorých borcov by som povedal iba toľko: aj keď je možné všetko, niektoré výroky nemusia byť pravdivé. Našli sa aj vyslovené pikošky. Spomínam si na maďarského horolezca, ktorý to po dvoch dňoch na hrebeni zabalil, zostúpil Javorovou škárou do Veľkej Studenej doliny, no nenašiel Zbojníčku. Zostupoval teda ďalej, sledujúc tok Veľkého Studeného potoka. Prišiel na Hrebienok, kde mal auto, rozbehnutý sadol doň a pokračoval. Až pri Brezne zastal a prvýkrát oddychoval. V lete 1954 liezli Slováci hrebeň v úplne nových vibramkách, ktoré počas prechodu zodrali až na základnú gumu. Zaujímavú ochranu si zvolili Poliaci roku 1957: celý hrebeň absolvovali - v lete! - v pogumovanom vrchnom odeve a po celý čas mali na rukách kožené rukavice. Ich "umelé pomôcky" však blednú pri porovnaní s vybavením Nemcov, ktorí sa počas zimného prechodu v roku 1975 dohovárali so svojou údolnou skupinou svetelnými raketami a na záver založili na Kriváni na znak víťazstva umelý oheň. Poliaci si zasa roku 1974 do Sedielka vyniesli zásoby potravín, žiaľ, niekto im ukradol zásobu benzínu. Ďalším Čechom roku 1978 v zime dvakrát spadol batoh. Prvýkrát to bolo z Gankovej štrbiny. Šli ďalej a vrátili sa poň zo Železnej brány. Veci mali rozvešané po celej dĺžke pádu plecniaka. Druhýkrát im "plecniak" , ako uvádzajú, spadol z výšvihu na  východnom Železnom štíte a vytratili z neho "iba" všetky potraviny. (Zrejme ich nebolo 200 kg, ktoré si na hrebeň povynášali roku 1974 iní štyria Česi.) Prechod dokončili.  Najzvláštnejšej odmeny sa počas prechodu Belianskych Tatier dostalo slovenskej partii, ktorá roku 1952 stretla na Muráni posledných päť kozorožcov z Hohenloheho zvernice.

Vraciam sa do skutočnosti, oddychujem a posilňujem sa pred posledným (aspoň som si to myslel) ťažkým úsekom hrebeňa, Mengušákmi. Slnko už sice začína zapadať, no mohol by som ich do zotmenia stihnúť. Preliezaním a zlanovaním cez exponované vežičky sa blížim pod Martinov komín na Mengušák. Kúsok pred ním ma prekvapí kolmá stienka preťatá špárou oškriabanou mačkami. Nepáči sa mi. Idem pozrieť za roh. Je tam otvorený kútik so skobou na začiatku. (Doma mi Jano Markech povedal, že ju tam zatĺkol pri jednom zo svojich hrebeňových výletov.) Chyty biedne, mačky neisto balansujú v ľadovej glazúre. Celkom som si zaliezol. Prichádzam pod povestný Martinov komín a som v takom švungu, že ho vymastím v mačkách. Po tej stienke sa mi zdá byť pohodový. Stojím na vrchole Mengušáku. Slnko zapadá. Obzerám sa späť. Do červena sfarbená scenéria Tatier je úchvatná. Je ticho, nikde nikoho. Krása tejto chvíle ma zastaví. Tuším som dokonca trocha dojatý. Premietam si posledné dva dni vrchol po vrchole, hrebeň po hrebeni, vežičku po vežičke až sem. Spomeniem si na všetky tie roky pokusov. Nechce sa mi ani veriť, že som tu. Mrzí ma, že si tento okamih nemôžem predĺžiť, ale teraz nie je čas na dlhé rozjímanie. Ešte nie som na konci, ani pohľad na terén, čo ma čaká, mi nedovolí uvoľniť sa. Zostup z Čubriny vyzerá byť dlhočizný a komplikovaný. A zlaňák z Čubriny pod Druhého Mnícha je nekonečný. Idem prakticky bez čelovky. Neviem, či laná siahajú až na zem. Nechám sa prekvapiť. Jediné, čo ma utešuje, je to, že v lete som tadiaľto už zlanoval a vtedy dočiahli. Visím v priestore a s napätím čakám, ako už toľkokrát, kedy uzol prekĺzne cez osmu. Trhnutie, let a znova sa hojdám ako pavúčik na niti. Tenučká repka ide cez osmu veľmi ľahko, len s veľkými problémami dokážem udržať laná. Konečne som dole. Obchádzam Druhého Mnícha. Odtiaľto po Ľaliové sedlo to veľmi nepoznám. Tento úsek som šiel len raz, v lete asi pred desiatimi rokmi, aj to som zablúdil do Poľska. Pamätám si šliapanie sem-tam prerušené nenáročným skalným výšvihom, no úsek od Sedla pod Druhým Mníchom po Chalubinského bránu ma vyvádza z omylu. Je tu fúra skalných vežičiek a hrbov, v kuse treba niekam vyliezať. Je to normálny exponovaný hrebeň. Prsty na rukaviciach mám zodrané a pomaly ich nasleduje aj koža na bruškách , no to som zistil až neskôr, teraz to nevnímam. Do Chalubinského brány hádžem posledný zlaňák. Dúfam, že posledný. Je tma. Ani sneh nie je najpríjemnejší. Vykročím, zdá sa, že povrch drží, zaťažím ho a prepadnem sa po kolená. Takto to ide dookola niekoľko hodín. Myseľ mi uletí niekam mimo tela, stále sa mi zdá, že niekto pri mne kráča a polemizuje so mnou. Zrazu zbadám, že niekoľko metrov predo mnou leží na snehu tuleň a švihá chvostom. Zastanem, potrasiem hlavou, zažmúrim oči. Otvorím oči. Tuleň švihá ďalej. Až keď prídem celkom k nemu, zistím, že to je obyčajná skala. Onedlho zacítim zboku čísi pohľad. Obzriem sa a na snehu sedí náš pes. Gaston. Zakričím naňho a on nič. To ma upokojí. Je jasné, že to nie je môj pes. Nech je čí chce, ja idem ďalej. V kostiach cítim blízkosť Ľaliového sedla. Vytipujem si kopec, na ktorý ešte musím vyliezť a z neho sa mi už určite musí zjaviť ten blažený pohľad na Kasprák a Ľaliové sedlo. Keď sa naň asi po hodinovom  trápení dostanem, zjaví sa mi neznáma scenéria. Kasprák nikde, Ľaliové nikde. Nemám ani potuchy, kde som a začínam mať vážne obavy, či idem dobre. Keďže je tma a čelovka v háji, nezostáva mi nič iné, len kúsok pred koncom zabivakovať. Musím počkať tam, kde som, kým sa rozvidnie a potom sa zorientovať. Nájdem si aké-také závetrie. NRC fóliu už mám potrhanú, roztrhám ju na menšie kusy a poobaľujem si nohy a trup. Na to si oblečiem šušťáky. Pri každom pohybe šuštím ako mikroténové vrecúško. Jediný človek, ktorý by mal by zo mňa ohromnú radosť, je Maťo, ktorý je práve zbláznený do robotov. Nakopnem varič a zvyškami plynu si do rána zohrievam nohy. Poslednýkrát som tuším jedol na Mengušákoch. V batohu nájdem pár rozsypaných kukuričných lupienkov. Nemám už ani refluid a na teplú vodu nemám chuť. Pri prvých príznakoch brieždenia sa zodvihnem a pokúšam sa pokračovať ďalej. Ja blbec! Kúsok predo mnou je Svinica. Trápenie ešte nekončí. Preliezam exponovaný skalnatý hrebienok. Hádam ešte nikdy som od lezenia nemal brušká prstov zodraté až do krvi. Pri lezení prsty v rámci možností nahrádzam dlaňami. O necelú hodinu som na Svinici a onedlho si už vychutnávam posledné metre Ľaliového sedla. Je nedeľa ráno. Vyvalím sa na slnkom zaliate svahy pod Ľaliovým sedlom a oddychujem. Potom si vyhliadnem jeden sympatický žľab a zostúpim ním do Tichej doliny. Zaujímavé je, že dva dni a tri noci som dokázal myseľ udržať v strehu, ale teraz, keď už o nič nejde, sa mi to vôbec nedarí. Jednoducho ma to prepína na autopilota, ktorý sa snaží dohnať spánok. Pospevujem si tie najodpornejšie budovateľské pesničky, skúšam všelijaké finty, no periodicky sa zobúdzam zapadajúc do hlbokého snehu vedľa prešliapaného chodníka. Môj anjel strážny si zrejme povedal, že klásť nohu pred nohu už nie je činnosť, na ktorú treba dozerať a odletel zo služby. Podbanské, hotel Permon. Je asi šesť hodín. Volám domov, ozýva sa odkazovač. Poviem mu, že som prešiel hrebeň, dám si večeru, pivo a zaspím. Na Gitanesku už nemám chuť.

Je pondelňajšie dopoludnie. Autobus prichádza do Piešťan, za oknom ubiehajú inovecké vŕšky. Teším sa na drobné radosti života. Jediné, na čo sa neteším, je, že sa musím terigať domov v tých odporných, vŕzgajúcich plastikáčoch po tvrdom asfaltovom chodníku. Ešteže to mám zo stanice tak blízko.

                                                 Vlado Plulík

Ďakujem Jane H. za mnohé predpovede počasia, Janovi za lezeckú spoločnosť, Marošom, Stanovi, Jurovi, Mišovi a Tomášovi za vynášky pri predchádzajúcich pokusoch - a svojej žene Janke, že to všetko vydržala.

Opätovne publikované s láskavým dovolením redakcie časopisu Jamesák.