Vladov článok pre Jamesák 1/1993
C Z A B A, N E B L Á Z N Y!
Pri tohtoročnej návšteve Manínskej úžiny na vyhodnotení sezóny ‘92 som sa dozvedel zaujímavé veci. Podľa slov Igora Kollera sú reťazovky v horolezectve síce veľkým výkonom, ale nemajú veľkú budúcnosť a sú skôr okrajovým smerom vo vývoji horolezectva. Je to vlastne len dobrá príprava na podujatia vo vyšších horách. Pokiaľ by Igor vyslovil svoj názor iba ako súkromná osoba, môžem to prejsť "s lehkým pousmáním", ale ak ho prezentuje ako člen metodickej komisie spolku JAMES a v jej mene, nemôžem na tieto názory nezareagovať.
Pred pár rokmi, keď u nás začali diskusie o vhodnosti termínu "cvičné skaly", museli lezci, špecializujúci sa na lezenie na skalkách vysvetľovať, že svoje lezenie nepovažujú iba za prípravu na lezenie vo vyšších kopcoch, ale to, čo robia, je spôsob ich realizovania sa. Čas ukázal opodstatnenosť ich tvrdení a to, že lezenie na skalkách má svoje pevné miesto v lezeckom športe. Dnes už nikto nepresviedča najlepších skalných lezcov, že ich aktivity sú dobrou prípravou na podujatia vo vyšších horách, vysmiali by ho. A to platí nielen pre skalky.
Nemôže niekto liezť reťazovky a nepovažovať ich za prípravu na lezenie vo vyšších kopcoch? Myslím si, že áno - ak je mu jasné miesto reťazoviek a podujatí podobného typu vo vývoji lezenia. Negatívna reakcia niektorých ľudí na reťazovky je zrejme spôsobená prítomnosťou televízie, sponzorov, novinárov pri niektorých takýchto akciách a spôsobom ich prezentovania verejnosti. Potom sa stáva, že negatívne emócie bránia reálnemu pohľadu na vec.
Okrem niekoľkých široko publikovaných podujatí je tu veľa akcií vykonaných bez zbytočného hluku, rýchlo, elegantne a často v porovnaní s komerčne ladenými výstupmi s väčšou športovou hodnotou. Dávno tu totiž nejde o to, či reťazovky áno alebo nie, tie svoje miesto vo vývoji majú - bez ohľadu na to, či o tom niekto na Slovensku bude pochybovať. Dnešné lezenie sa nekrúti okolo problému čo vyliezť ale ako to vyliezť. Tak, ako otázka lezenia na skalkách nie je otázkou cesty, ale štýlu (AF, RK, RP, flash, OS), tak i pri reťazovkách záleží na tom, či spojiť ľahšie klasické cesty alebo ťažké skalné cesty, či protagonista cesty už pozná alebo lezie OS, či používa na presuny vrtuľník (čo v našich podmienkach nehrozí) alebo sa presúva po vlastných, atď.
Tak, ako sa na skalkách začínalo s AF a RK prelezmi starých hákovačiek, tak sa pri reťazovkách začínali spájať najskôr klasické cesty. A tak, ako sa teraz AF prelez ani nepovažuje za prelez, ani reťazenie klasických ciest nemá dnes takú športovú hodnotu ako kedysi. Dôkazom je reťazovka P. Gabarroua a F. Marsignyho z leta 1992 na Aiguille du Tacul: dva ťažké prvovýstupy za pätnásť hodín (Deux Temps, 700m a Trois Mouvements, 700m).Tak, ako sa na skalkách časť lezcov špecializuje na lezenie ťažkých prvovýstupov, časť na OS prelezy, časť sa venuje súťažiam, no sú i lezci, ktorí robia všetko, tak i v horách podaktorí lezú ťažké prvovýstupy, iní ľady, ďalší voľne preliezajú technické cesty, niektorí lezú reťazovky a sú i takí, ktorí lezú všetko - a nikto netvrdí, že by ten či onen spôsob realizovania sa bol niečím okrajovým, čo nemá perspektívu. A keď to niekto tvrdí - má na to právo - tým len dokazuje, že si nevidí ďalej od nosa.
"Reťazovky sú logickým vývojovým stupňom v horolezectve." (Erhard Loretan)."
“Neviem, prečo by sme si mali myslieť, že reťazovky nie sú v duchu klasického horolezectva. Nie je predsa nijakou novinkou, že zdokonalenie techniky prináša i zmeny v horolezectve. Teraz, keď máme lepší materiál a techniku, logickou evolúciou horolezectva je liezť ťažšie veci za kratší čas." (J.M. Boivin)
“Pokračovanie klasického horolezectva vidím v reťazovkách, uskutočnených bez veľkého hluku, ako napríklad akcia Floria na Castelnuova a Daniela Valsecdiho, ktorí za trinásť hodín bez podpory a sponzorov vyliezli SZ hranu na Cengalo a cestu Marimorti na Puntu Certori, zostúpili po vlastných S hranou, vrátili sa na Badile a vyliezli SZ hranu." (Richardo Cassin).
Fascinuje ma hĺbka diletanstva osôb, ktoré zo zjavným zaujatím hodnotia výkony lezcov. Napríklad v marci 1987 Ch. Profit vyliezol v zime, sólo a za 42 hodín známu trilógiu severných stien: Eiger, Matterhorn a Grand Jorasses. Na celom podujatí sa zúčastňovali novinári a filmári, bežal priamy prenos s tlačovkami na štítoch. V tom istom období mal Erik Escoffier neúspešný pokus pri tom istom podujatí. Rok pred tým všetky tri steny preliezol Juhoslovan Tomo Česen, bez televízie, helikoptér a padáka - bol iba v rádiovom spojení so svojím priateľom. O akcii Profita a Escoffiera natočili film, objavili sa články, ilustrované reportáže, no zrejme najzaujímavejšie na týchto činoch bolo úplné opomenutie, ba možno až zatajovanie Česenovho výkonu.
V jednom zo starších IAMESÁKOV (4/87) sa objavila genitálna kreácia V. Širla pod názvom Problémy a perspektívy horolezectva v stredných a vysokých horách. "Výlučne komerční pozadí mají akce Ch. Profita, jenž kromě mnoha jiných rekordních výkonů dosáhl v tomto oboru nejvyšší publicity přelezením tří klasických velkých stěn, k sestupům a přesunům používal helikoptéru, podal sice ohromný výkon, ale nechť mi jeho příznivci prominou, z horolezeckého hlediska se tím nic nevyřešilo. Připadá mi to takové, jako kdyby třeba diskař považoval za hranici svého snažení odhádzet všech šest pokusů za minutu bez ohledu na délku. Profitovi to stačí k úplné seberealizaci, nepociťuje potřebu překonávat vyšší obtíže anebo přenést svoje výkony do vysokých hor jako třeba Escoffier, který "rekordního" tréningu užívá v Himalájích. Ovšem laické veřejnosti se to líbí a toho lze výhodně využít."
Širl sa pokúša dať do protikladu športové výkony Escoffiera a Profita, pričom z Profitových výkonov bohužiaľ uvádza iba médiami šírenú reťazovku, a tá je len zlomkom z jeho pozoruhodných podujatí. Odbavuje sa na nepodstatnej veci, rozoberá, čo je športovejšie, či výkony Escoffiera, či Profita, pričom obaja rovnako hojne využívajú masmédiá i vrtuľníky, a zároveň mu uniká vynikajúci výkon Česena rok pred nimi. Apropó: V Himalájach využil Escoffier svoj "rekordný" tréning tak, že na K2 začal žumarovať už zo základného tábora. Profit vyliezol s Beghinom alpským štýlom prvovýstup SZ hrebeňom K2 a ich výkon sa hodnotí ako jeden z výstupov sezóny v Himalájach.
Dalo by sa uviesť mnoho príkladov na to, že lezenie si žije vlastným životom bez ohľadu na odporúčania, zákazy a závery rôznych horolezeckých funkcionárov, metodikov, trénerov a komisií. Neodolám pokušeniu uviesť tu citát z metodickej príručky o sólolezení, ktorú vydal náš horolezecký zväz v roku 1985: "Nenavázané sólování ve správném duševním rozpoložení může být radostným zážitkem a na obtížných cestách přináší rovněž uznání. Ale uznání vede ke chvále, chvála k závisti, závist k soutěžení a soutěživost u hry, jako je tato, k lezení, překračujícímu meze vlastních schopností, a to se stává patologickým jevem. ... Předsednictvo VHS ÚV čSTV jednoznačně zakazuje sólolezení mládeži do 18 let a doporučuje nezařazovat sólovýstupy do soutěže o výstup roku."
A názor W. Kurtyku: "Štýl, na ktorý sa u nás vzťahuje akési tabu. Dávnejšie bolo dokonca priamo zakázané sólovať. Ovocie tohto prístupu zbierame teraz na terénoch Álp. Človek, lezúci v stene je predsa pánom vlastných skutkov, rozporov a života. Namiesto toho sa v našich podmienkach ten dramatický vzťah medzi človekom a prírodou ktosi snaží regulovať predpismi. Myslím si, že nás zaťažuje pocit zodpovednosti za roztržitosť blížnych. Výsledkom je to, že sa nemôžeme vystaviť nebezpečenstvu a už božechráň zabiť sa na svoj vlastný účet, ak ktosi bude niesť za tvoje šialenstvo zodpovednosť. V tejto situácii aj ľudia, ktorí si sú vedomí významu sólolezenia, mlčia."
V tejto súvislosti by som rád uviedol zopár "okrajových výkonov": Claude Barbier, leto 1961(!), 15 hodín, sólo: -Cassinova cesta (Cima Ovest) -cesta Comici -Dimai (Cima Grande) -Preussova cesta (Cima Picolissima) -Dülferova cesta (Punta Frida) -Helversenova cesta (Cima Picola) Eric Escoffier, Daniel Lacroix, leto 1982, 10 hodín 30 minút: -Americká direttissima (Pt.Dru) -Bonattiho pilier (Pt.Dru) Eric Escoffier, zima 1982, 21 hodín, sólo: -cesta Boivin -Vallencant (pilier D'Angle) -klasická cesta na centrálny pilier Freney s dolezením na vrchol Mont Blancu - zostup pilierom BrenvyThierry Renault, Christophe Profit, 21 hodín: -Boivin-Vallencant (pilier D'Angle) -cesta Joriho Bardilla (Freney) -InnominataLorenzo Massarotto, marec 1984, necelé tri dni, sólo: -cesta Vinci-Bernasconi (Anger) (1300m) -cesta Dal Bianco -Claus (Torre Armena) (1400m) Jean-Marc Boivin, marec 1986, 18 hodín 30 minút, sólo: -Grassiho kuloár (S stena Verte) -cesta Cornauau -Davale (S stena Les Droites) -švajčiarska cesta (S stena Les Courtes) -Rubáš (S stena Grand Jorasses) Patrick Gabarrou, 15. júla 1988, sólo: -Migot Spur (Aiguille du Chardonnet) -severná stena Aiguille d'Argentiere -švajčiarska cesta (Les Courtes) -severný kuloár (Aiguille de Talefre) Erhard Loretan, André Georges, zima 88/89, 11 dní: len severné steny: -Fiescherhorn – Jungfrau - Monch- Eiger (10 hodín) – Ebnefluh – Gledscherhorn – Grosshorn – Breithorn – Morgenhorn – Weissefrau – Blümlisalp - Fründerhorn. Z posledného vrcholu Erhard zletel na padáku a André odletel helikoptérou.
Michel Worth, leto 1989, 17 hodín, sólo: -severná stena Mittaghornu (700m TD+) -Grosshorn (1200m TD+) -Lauterbrunnen Breithorn (1050m ED) Peter Croft, Dave Schultz, leto 1990, jeden deň: -Rostrum (El Capitan) -Crucifix (El Capitan) -Astroman (El Capitan), väčšina cesty Peter Croft, Dave Schultz, leto 1990, jeden deň: -Nos (El Capitan) -Salathé Wall (El Capitan) Alain Ghersen, leto 1990 (najlepší výkon sezóny v Alpách), sólo a v jednom záťahu: -Americká direttissima (Pt.Dru) - Walkerov pilier (Grandes Jorasses) -Peuterey Ridge Integral.
To, že reťazovky ani u nás nie sú neznámym pojmom, dokazujú mnohé tatranské podujatia. Jednou z prvých tatranských reťazoviek bola pravdepodobne séria niekoľkých ciest na Západnej Lomnici, vylezená v lete za deň Pavlom Pochylým (podrobnosti nepoznám).
V zime to bolo azda doteraz nedocenené podujatie tria Formánek-Ragas-Odstrčil. Za sedem dní vyliezli bez prerušenia sedem prevažne severných tatranských tien: Poľskú cestu (Rohový hrebeň), prvovýstup na Vežu nad Poľanou, Centrálny pilier (Ganek), Motykovu cestu (Vysoká), prvovýstup na Kôprovský štít, Poľskú cestu (Hrubô) a prvovýstup na Kriváň.
O rok neskôr (1986) Stanislav Glejdura a Juraj Krnáč spojili za deň superdirettissimu na Kačacieho mnícha a Cestu zárezom na Vežu Železnej brány.V zime roku 1987 vyliezli za deň tri cesty Jozef Santus a Juraj Jakubčík - Poľskú cestu v SV stene Rysov, Starú cestu na Galériu Ganku a Stanislavského na Vysokú. O rok neskôr v lete Vladimír Plulík a Ján Markech zreťazili za 18 hodín superdirettissimu na Malý Kežmarský štít, Obrovský kút na Veľký Kežmarák a Hokejku v Západnej Lomnici.
Doteraz zrejme najhodnotnejšiu zimnú tatranskú reťazovku vyliezli roku 1989 Jana Lihocká a Stano Glejdura, keď za 22 hodín spojili cestu Stránský-Teissler na Jariabkovu vežu, prvovýstup na Skorušieho mnícha a Nykovu cestu na Malého Mlynára. O rok neskôr v lete Pavol ackovič za deň vyliezol 12 ciest klasifikácie IV-VI na Baranie rohy a Spišský štít v zime Eva Böhmová a Ľudo Ceniga za 22,5 hodiny spojili cesty Pechouš-Toman (Hrubô), Mžourek-Pechouš (Rameno Kriváňa) a SV hrebeň (Kriváň). Minulý rok v zime Milan Packo vysóloval za deväť hodín Hranu Weberovky na Malý Kežmarský štít, od rebríka pokračoval cestou Psotka-Varga na Kežmarskú kopu, potom vyliezol Groszov pilier na Kežmarák a Motyku v juhovýchodnej stene Lomnického štítu.
Lezenie ťažkých prvovýstupov posúvajúcich hranicu dosiahnutého štandardu o kúsok ďalej je záležitosťou úzkeho okruhu ľudí a s ťažkými reťazovkami je to podobné. Nie sú totiž len otázkou vysokej lezeckej úrovne, ale i otázkou kondície, rýchlosti, dobrej orientácie v teréne, skúseností a znalosti prostredia. Podľa môjho názoru Vysoké Tatry poskytujú veľké možnosti realizovania dobrých reťazoviek. Keď lezci dosiahnu určitý stupeň výkonnosti, pociťujú absenciu výziev čo sa týka dĺžky a intenzity problémov v jednej lezeckej ceste. Tatranské steny nedosahujú parametre alpských, dĺžok najvyššej obťažnosti sa i v najťažších cestách vyskytuje pomerne málo (viac ako tri dĺžky v jednej ceste je zriedkavosťou), no blízkosť niektorých tatranských stien ponúka riešenie na vyrovnanie tohto handicapu. Akumulácia stien na malom území a nie príliš zložité presuny ich priam predurčujú na takéto aktivity.
Prehľad reťazových výstupov doma i v zahraničí si nerobí nárok na úplnosť. Možno, že je to len tá osmina ľadovca, vynorená nad hladinou. Ťažko však povedať, že tých zvyšných sedem osmín, "je síce dobrým výkonom, ale iba okrajovým..."
Vladimír Plulík, Jamesák 1/1993, tu opätovne publikované s láskavým dovolením redakcie časopisu Jamesák, http://www.jamesak.sk