Vlado Plulík 1963-2008

Na jednej z kartónových škatúľ uložených hore na skrini je nápis „Jamesáky a Mountainy – vrátiť Vladovi“. Je október 2008 a Vladovi ich už nemám ako vrátiť: Od 26. júna 2008 zostal nezvestný na Broad Peaku.

Najstarší Jamesák je ešte čiernobiely, číslo 4 z roku 1986 a Vlado sa tam uvádza ako jeden zo štyroch nositeľov 1. výkonnostnej triedy v piešťanskom horolezeckom oddiele. Vtedy mal 23 rokov. Kým začal liezť, ako správny Piešťanec plával a hral vodné pólo a do okolitých vŕškov Považského Inovca chodil len na túry. Jamesák 4/1989 je už vo farbe a je v ňom sprievodca skalolezeckými oblasťami Považského Inovca, kde je Vlado autorom množstva prvovýstupov. Na Sokolích skalách vyliezol Ja chcem byť dnes iba Tvoj (8) a variant cesty Johanka (8+/9-). Na Divých vežiach zostal po ňom Nos (8), neskôr aj Líce (9-), Smola (8+) a Môj priateľ žumar (8+/9-). A Masáčik (9-). Vtedy bol náš syn Matúš malý a mesiačiku v splne hovoril „masáčik“.

Vlada od začiatku oslovovali dlhšie a ťažšie lezecké záležitosti: Veľmi ťažké skalné lezenie v Tatrách a reťazovky. V roku 1988 v lete vyliezol s Petrom Beckom Ondrejovičom 1 RP priestup Pochylého platne (8). Okrem toho dali s Janom Markechom za 18 hodín Superdirettissimu na Malý Kežmarský štít, Obrovský kút na Veľký Kežmarák a Hokejku v Západnej Lomnici. Deň predtým sme s Ľubkou Valaškovou liezli diretku na Malý Kežmarák. Spadla som v kľúčovom mieste a pri náraze o skalný výstupok počas pádu mi praskla kosť nad členkom. Zlanili sme pod nástup a Ľubka šla na chatu. Tam sa Vlado s Jankom chystali na svoju reťazovku. Pamätám sa, že Vlado prišiel pre mňa a na chrbte ma odniesol na Brnčalovu chatu.   

V Jamesáku 1/1990 sa uvádzajú výstupy roka za rok 1989. Vlado s Ľubom Stachom dostali Výstup roka za OS prelez cesty Hemming-Robbins (8-/8) na Petit Dru v oblasti Mont Blancu (známa Americká direttissima) a ja s Gabou Kuderjavou Čestné uznanie za OS prelez Obrovského piliera (6+) na Lomnický štít vo Vysokých Tatrách. Výkonnostný rozdiel medzi nami bol však oveľa väčší ako dva stupne UIAA. Spomínam si na zájazd do Chamonix v to leto. Večer sme z bivaku pod Diretkou pozerali na ohňostroj – Francúzi slávili výročie revolúcie. Na druhý deň som na Drúka liezla za Vladom devätnásť dĺžok Americkej diretky a nestíhala. Večer sme zlanili pod stenu. Niekde v polovici sa nám pri sťahovaní zaseklo lano. Vlado ma nechal na štande a sám vysóloval poň. Pohádali sme sa, lebo som sa oňho bála... O pár dní nato sa Vlado do cesty pustil s Ľubom Stachom a za deň vyliezli tých 1100 m až na vrch – rýchlym, ľahkým štýlom. Ľubo bol Trnavčan, s ktorým som v šestnástich rokoch začínala liezť v trnavskom horolezeckom oddieli. V roku 2005 zostal na Čo Oju. Po tej expedícii, na ktorej bol aj Vlado, sme sa dlho rozprávali o horách a ľuďoch v nich, o hranici medzi rozumným rizikom a túžbou liezť a vyliezť až hore.

Vlado bol predovšetkým športovec: Trénoval, vyhľadával výzvy, výkonnostne rástol. Doberal si ma, že prírodu aj ľudí beriem priveľmi romanticky a nechcem zdravo riskovať. Zážitky v horách nás oboch napĺňali a fascinovali, ale každého iným spôsobom. V Chamonix ma vtedy Eva Böhmová vzala na nejakú krátku sedmičku a neskôr sme spolu liezli v Dolomitoch. Vlado aj Eva boli v roku 1990 členmi slovenského výberového družstva. Eva sa v roku 1995 zabila v Tatrách. Písala som jej nekrológ, ktorý sa končil vetou: Hory nie sú kruté. Len ľudský život je príliš krehký.

V roku 1991 som od januára študovala v USA a Vlado za mnou v máji prišiel. Cestovali sme po skalných oblastiach, stopovali v Colorade a Wyomingu. Aj tu sa moje horolezecké pôsobenie obmedzilo na istenie Vlada a romantické zápisky z tohto veľkého výletu, z ktorého sme sa v septembri 1991 vrátili traja, keďže vo februári 1992 sa narodil Matúš. Vlado v Cracked Canyone pri Telluride s miestnym borcom Billom vyliezol prvovýstup Priatelia z Mesiaca (5.11+). V tých rokoch sa Vlado usiloval liezť na skalkách v stupni 9 UIAA a tvrdo naň trénoval. Štýlom RP vyliezol napríklad Delírium (9) na Hrádku a usiloval sa aj o deviatkové prelezy vo Vysokých Tatrách.

V roku 1992 Vlado s Ľubom Stachom urobili 2. voľný prelez Direttissimy vo východnej stene Mlynárika (8). Ďalšiu voľnú osmu dal Vlado s Jankom Markechom v prvom voľnom prelezení cesty Ďurana-Pochylý na Galérii Ganku (8 RP). V prvom voľnom zopakovaní Superdirettissimy Malého Kežmaráku po bratoch Coubalovcoch Vlado prehodnotil kľúčovú dĺžku na 8+, pričom pri jej preliezaní spojil dve pôvodné dĺžky do jednej. S Jurajom Kavuljakom Vlado preliezol ešte aj Blues na cestu poslední (8 PP, dovtedy prelezená len štýlom RK).

Vlado zastával názor, že Vysoké Tatry majú málo bigwallov, kde by si človek zaliezol ťažké, dlhé veci v kolmej skale, tak si jednotlivé steny „priblížil“. Ešte stále v lete 1992 za 10 a pol hodiny (aj s presunmi) s Lojzom Kavuljakom vyliezli Pochylého platne na Kežmarský štít (8- RP), Čierny pilier na Západnú Lomnicu (8- RP) a Direttissimu na Žltú stenu (6+ RP). S Jankom Markechom zasa za 16 hodín (aj s presunmi) zreťazili Lapinského komín na Galériu Ganku (7 RP), Čierny pilier na Veľký Javorový štít (6 RP) a Diretku na Malý Kežmarák (7- RP).

Top reťazovkou bolo zreťazenie všetkých vrcholov v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier – a v zime. Vlado sa o tento projekt začal zaujímať a skúmal, či bude lepšie ísť z východu na západ, alebo naopak. Tri pokusy z východu dal Vlado so stálym spolulezcom Jankom Markechom v roku 1993, ale ani jeden do 24 hodín nedoliezli. To ho však neodradilo. Svoj štýl a prístup k tomuto druhu lezenia obhajoval i v Jamesáku, napríklad v čísle 1/1993 je uverejnená jeho ostrá polemika s Igorom Kollerom. Za jeden zo vzorov v nej dáva i Toma Česena, ktorý neskôr ľudsky zlyhal, ale to vieme až dnes. Igor Koller v tom istom čísle zasa píše o stupni 11 pri lezení na skalkách a o veľkých výkonoch Juraja Rečku, ktoré tiež neprešli nemilosrdným sitom plynúceho času... Keď tieto staré články čítam teraz v októbri 2008, uvedomujem si nielen krehkosť ľudského tela pri dotyku smrti, ale i márnosť starých sporov a krehkosť dôvery v slová kohokoľvek. Ale necítim pesimizmus: Zdá sa mi, že pominuteľné a povrchové odchádza do zabudnutia a sitom času prechádzajú len trvalé hodnoty. Zostáva to, čo je rýdze a pravdivé.

Vlado bol v roku 1993 členom Výberového družstva SHS James a v roku 1994 členom A-družstva v alpinizme a športovom lezení. S prestávkami bol v rôznych reprezentačných družstvách až do roku 1998. Liezol rád, často a všeličo – a budoval na svojej všestrannosti. Napríklad v roku 1994 dostal spolu s Jarom Dutkom ocenenie SHS James „Najlepší výstup roka“ za 2. zimný prelez Centrálneho kúta v Galérii Ganku (5+ A3). Technické lezenie nebolo jeho najobľúbenejším štýlom. Viac sa tešil v lete 1994, keď sa konečne dostal v Tatrách do stupňa 9.  S Dinom Kuráňom preliezli cestu Amazonia Vertical (najťažšie dĺžky len štýlom PP). Ako píše Igor Koller vo vyhodnotení sezóny 1994 v Jamesáku 1/1995, bol to „výborný štvordňový záťah“, kedy títo dvaja „...o deň neskôr zvládli vedľajšieho Pochylého cestu 8-, štýlom OS. Potom 24. 7. tiež štýlom OS vyliezli Tuláka z nížin, 8+, na Malý Kežmarský štít po Nemecký rebrík. Je to vôbec prvé opakovanie cesty bratov Coubalovcov a ako poznáme ich štýl, iste ide o vážny alpinizmus. 25.7. sa dvojica presunula do južnej steny Kežmarského štítu, kde vyonsajtovali morálový Total Free Jazz, 8+ a ešte RP preliezli Tuláka po hviezdach, 8-.“

Rok 1997 mu konečne priniesol vyvrcholenie niekoľkoročného snaženia i „Výstup roka SHS James s hviezdičkou“: Nonstop prelezenie hlavného hrebeňa z Kopského do Ľaliového sedla za 50 hodín čistého lezeckého času (16. – 19. januára 1997), navyše sólo, bez zastavenia na chatách, bez externej podpory a vynášok. Pamätám sa ešte na pokusy, keď som mu na Poľský hrebeň dvakrát niesla vynášku aj na časy, kedy sa o hrebeň pokúšal s Jankom Markechom. Janko to vzdal a postupne nestíhali ani vynášači, tak to Vlado dal sám. Podrobný opis napísal do Jamesáka 2/1997. Igor Koller o tomto prechode  napísal do zhodnotenia zimnej sezóny 1997/1998 v Jamesáku 2/1997: „Som presvedčený,  že ide o jeden z najvážnejších podnikov celej tatranskej histórie a výkon, ktorý zodpovedá špičkovým výstupom v Alpách či na himalájske osemtisícovky“.

V tom roku 1997 sa začala i séria jeho himalájskych výprav: Prvá expedícia bola na Kančendžongu. V rámci nej mal Vlado dva pokusy o vrchol. Jarovi Vonderčíkovi a Ďurovi Kardhordovi, ktorí sa vracali z pokusu o vrchol z výšky 8300 m, vyniesol stan a spolu s nimi v ňom strávil noc vo výške 7900 m. Aj keď pôvodne chcel aj on dať na druhý deň vlastný vrcholový pokus, po rozumnom posúdení počasia a vlastného stavu sa s nimi vrátil.

V roku 1998 stál Vlado na najvyššom bode sveta – Mount Evereste a bezpečne z neho zostúpil. Určite sa vrátil aj vďaka podpore všetkých členov tímu, či už išlo o chalanov, ktorí dosiahli vrchol v ten istý deň (Peter Hámor a Vlado Zboja z našej výpravy, Radek Jaroš so Zdeňkom Hrubým z českej výpravy), chalanov, ktorí vyniesli poslednú vrcholovú vynášku do zóny nad 8000 m a pokusu o vrchol sa vzdali (Stano Glejdura, Jaro Vonderčík) aj tých, čo Vlada po tom, ako bol niekoľko hodín nezvestný, na zostupe čakali a zišli s ním až dolu do BC (Jaro Dutka a Maťo Heuger ho vyšli čakať do Severného sedla, Milan Packo a Paľo Lazar čakali v ABC).

Vladov rýchly letný prechod hlavného hrebeňa Vysokých Tatier sólo a nonstop zostal oficiálne neocenený, hoci sám si ho veľmi vážil. Mal svoje vlastné predstavy o tom, čo je v horách hodnotné a postupne sa začal venovať dlhým terénnym behom a maratónom – pešo i na horských bicykloch. Zúčastňoval sa horských pretekov a v jeho izbe stojí dlhý rad pohárov.

V roku 2004 sa v Banskoštiavnickom horskom cyklomaratóne (120km) umiestnil na 2. mieste a v celkovej sérii AUTHOR  bike maratóne na 3. mieste. Úžasnú sériu mal aj v roku 2007:

AUTHOR bike maratón - Súľovské skaly, Súľov – 2.miesto, AUTHOR MTB extreme bike maratón – 2. miesto, GIANT biketour maratón Brezno – 3. miesto a Banskoštiavnický horský cyklomaratón (120 km) – 1. miesto.

V maratónskych disciplínach sa pretekal i na vode – v roku 2003 sa spolu s kamarátmi Piešťan (Juro Rohár) a z Dolného Kubína (Jaro Dudáš a spol.) zúčastnil na dvoch kolách Slovenského pohára v raftingu: 1.kolo na rieke Belá – 3. miesto a 2. kolo v Bratislave na kanáli Čuňovo – 3. miesto.

V zime sa v posledných rokoch venoval free-ride lyžovaniu – intenzívne a s nasadením, tak, ako to bolo preňho typické.

Stále ho bavilo aj horolezectvo. Bol na výprave do Peru a na ďalších dvoch expedíciách do Himalájí: Na Šiša Pangmu (zima 2001/202) a na Čo Oju (2005). Tento rok 15. júna vystúpil na osemtisícovku Gašerbrum I. Týždeň predtým sa pri svojom pokuse o Gašerbrum II otočil len cca 200 výškových metrov pod vrcholom.

Keď Vlado odchádzal na expedíciu Baltoro Express, zabudol si u nás v Trnave permanentku zo spinningového indoor cycling centra v Piešťanoch, kam chodieval trénovať. Ešte stále tam má niekoľko vstupov...  Spomenula som si, ako mi o tomto športe nadšene rozprával a rovnako ako pri starých číslach Jamesákov aj permanentku som vtedy odložila a v duchu si urobila poznámku „nezabudnúť vrátiť Vladovi“. V septembri 2008 zorganizovali Vladovi kamaráti z centra druhý ročník 24-hodinového maratónu. Tím „Piešťanské bahno“ nastúpil bez Vlada, ale Vlado s tímom bol: Usmieval sa na nás z trička Jura Rohára a z horolezeckého neba. Keď na konci zahlásila organizátorka Zuzka, že tento maratón venujeme celý tomu, kto tu už s nami nie je a Fredy Mercury začal spievať “We are the champions...“ emócie boli také silné, že málokto sa ubránil slzám.

Vlado bol zvláštny chalanisko. Pri svojich športových podujatiach šiel až na doraz, svojim projektom sa vedel úplne odovzdať. Hľadal si vlastné výzvy, často aj mimo vymedzených kategórií.  Nebol čistým skalkárom, bigwallistom ani technickým lezcom a svoje aktivity neobmedzoval len na zadefinované horolezecké ihrisko. Bol skôr sólový hráč, ale vedel sa i podriadiť a byť užitočnou časťou tímu. Kategória, v ktorej exceloval, by sa dala nazvať „všestranný vytrvalostný horský atlét“.

Komplexný pohľad na jeho športové podujatia sa postupne vytvára v archíve na tejto jeho stránke, ktorá tu po ňom zostane ako miesto stretnutí a spomienok. No tým, ktorí mu niekedy boli alebo stále sú blízki, zostane v živote obrovská diera. Deťom Matúšovi a Alici bude tato chýbať na lyžovačkách, aj na inline korčuliach a bicyklovaní po hrádzi Váhu. Kamarátom bude chýbať v partii aj pri práci. Bude chýbať ako syn, brat, ujo, strýko, synovec, ako bývalý manžel, zať a švagor.

Vlado bol zvláštny chalanisko. Jeho odchod bol tiež zvláštny a mnohí sa s ním budeme ešte dlho vyrovnávať.

Keď sa kolega a kamarát dozvedel, že Vlado je nezvestný a že sa asi nikdy nedozvieme, čo sa s ním stalo, napísal mi: „Dlho som rozmýšľal, čo sa z toho dá vyvodiť, ako sa poučiť, ale na nič som neprišiel. Hory sú také krásne a prežívanie v nich také intenzívne, že niekedy je toho na človeka príliš veľa.“ Stotožňujem sa s touto myšlienkou, keď myslím na tých, ktorých som poznala a ktorí v horách zomreli a na smútok, ktorý nám po nich zostal. Nie, hory nie sú kruté. Len ľudia sú krehkí.

Jana Plulíková, október 2008, písané pre Jamesák 05/2008