Pohľad na štvrtý ročník - od Janky Plulíkovej

Už štvrtý rok sa koncom septembra pod Chopkom stretli dve skupiny ľudí – výkonní športovci, a blízki Vlada Plulíka. Profesionálni aj amatérski bežci do vrchu prichádzajú so svojimi podpornými tímami, nabudení prekonať svoj osobný rekord na trati zo Srdiečka na vrchol Chopku. 

Tých najlepších z nich čaká intenzívna polhodina fyzického výkonu, tým ostatným to trvá hodinku, dve (výsledková listina tu). Vladova rodina a priatelia pomáhajú organizátorom pri príprave Memoriálu Vlada Plulíka už pol roka vopred – (Katka a Maroš, najmä Vy - ďakujeme!). Snažíme sa aj trénovať a podaktorí si dávame predsavzatia, že tento rok pobežíme ako účastníci. 

Deň pred akciou sa telefonáty a emaily zintenzívňujú, krabice, kufre áut a batohy sa plnia, Vladove deti, synovci a netere si vybavujú ospravedlnenky v škole: Matúš tento rok priletel zo Škótska a Alica z Belgicka, neter Kristínka prišoférovala zo Vsetína, synovec Paľko z Brna, ďalší synovec Adam s kamarátmi prišiel pešo, po viacdňovej túre Nízkymi Tatrami. Bratislavčania a Piešťanci sa dohadujú, kto koho a čo berie a štartujú autá.

V deň behu, 29. septembra 2012, sme boli všetci od rána buď pri štarte, pri registrácii (kde Alica nečakane registrovala pretekárov aj po anglicky, lebo tento rok bola účasť naozaj medzinárodná!), pri trati (povzbudzovali sme ostošesť), v cieli (Matúš, so zmrznutými prstami od zapisovania čísel a časov), pri spracovávaní a vyhlasovaní výsledkov (a tu patrí veľké uznanie Barborke, ktorá bola všade :) a odviedla obrovský kus práce). Kto z nás to popri pomáhaní stihol, vyšiel si turisticky až hore na Chopok, alebo aspoň po Kamennú chatu, a mnohí stihli súperiť v hlavnom bežeckom poli s „profíkmi“.

V najlepšom čase spomedzi nás neprofíkov - a spomedzi 150 tohtoročných pretekárov - dobehol Paľko Lešundák - za 40 minút, celkovo na 41. mieste (a 26. mieste vo svojej kategórii).  A tento skvelý talent vôbec netrénuje, je proste taký dobrý. Mali by sme mu udeliť virtuálnu zlatú medailu! Aký by asi mal čas, keby pravidelne trénoval? :)

Jeho bratovi Adamovi Lešundákovi prospela hrebeňová túra tak, že si dobehol po striebro  za 44 minút na 70. mieste, a na nedeľu po Memoriáli ešte zorganizoval skupinku na trojhodinovú návštevu Jaskyne mŕtvych netopierov. Vladovi by sa to páčilo, aj on mal rád športovú všestrannosť, a  hory ho zaujímali vo všetkých podobách.

Pomyselnú bronzovú medailu od Vladovej rodiny a priateľov by tento rok dostal ďalší Vladov športujúci synovec Jurko Machovič, za čas 45 minút aj čosi. Jurko, máš na viac! :)

Maroš Plulík, hnací motor Memoriálu, dostáva zemiakovú medailu za štvrté miesto, čas 50 minút, fantastické, klobúk dolu, on je tým, kto Memoriál vymyslel a udržuje ho svojou vytrvalosťou a v súčinnosti s organizátormi pri živote – no a ešte stíha aj pretekať! A v neuveriteľnom čase! Ten zemiak by mal byť pokrytý platinou! :)

Osobné rekordy si prišli zlepšiť viacerí Vladovi piešťanskí kamaráti, za všetkých spomeniem stálych účastníkov všetkých doterajších ročníkov Memoriálu, Vlada Suchého (139, 1 hod 04 min) a Jura Rohára (143, 1 hod 06 minút), a ak sa nepodarilo, iste si ich zlepšia o rok :)

Som dojatá, že sme sa štvrtý raz stretli, že sme sa na dva dni odtrhli od všetkého ostatného v našich bežiacich životoch a prišli do hôr, každý vnútri v sebe, spomínať na Vlada, a na to, čo pre nás znamenal. Ďakujem chalanom zo Slniečka za nostalgický večer (ešte hodinu mi brnelo v pravom uchu, nabudúce nebudem poskakovať tak blízko repráka :). Punto okrem hrania a spievania napísal svoje pocity z večera na Trangoške na svoj blog v Piešťanskom týždni. Ďakujem osadenstvu Hotela na Srdiečku a Chaty Trangoška. Ďakujem všetkým, i nemenovaným, vďaka ktorým bola sobota 29. septembra 2012, 4. ročník Behu do vrchu Slovenského pohára tým, čím bola. Už teraz sa teším na september 2013. A trénujem! :)

6. októbra 2012, Overijse, Belgicko, Jana Plulíková