Z Bruselu, 26.6.2011

Vladi,

bežím pravidelným tempom lesoparkom v Bruseli, je nedeľa ráno, presne na deň tri roky od chvíle, kedy si pravidelným tempom stúpal na Broad Peak.

Mal si 45 rokov, 3 mesiace a 23 dní. Vtedy si bol ešte stále odo mňa o tri roky starší, tak ako celý dovtedajší život. Ale už vyše mesiaca som od Teba staršia ja.

Naša jedenásťročná Alica začala pred troma mesiacmi liezť, predvčerom vyliezla na umelej stene cestu klasifikácie 5a, to je V+ v stupnici UIAA. Ktovie, po kom to má...? Dnes bude na Sokolích skalách liezť s Tvojimi synovcami a priateľmi aj Matúš, a Alica sa tu v Bruseli pokúsi vyliezť 5b, VI-. Tvoj spôsob života nejakým vlákenkom utkvel tu, na zemi, a my, ktorí sme Ťa poznali,  na Tvoju počesť a spomínajúc na Teba jazdíme na bicykloch, liepame sa po skalách, chodíme na túry, potíme sa v posilňovniach a saunách, a behávame. Na výročie Tvojho nenávratu sa stretávame. Ty určite sedíš niekde hore na obláčiku, hompáľaš nohami s veľkými palcami a usmievaš sa na nás. Čas sa vrátiť nedá, a Ty sa usmievaš, so všetkým zmierený. Možno len ja vidím tú čiernu nitku smútku, ktorá sa odvtedy, čo si z Broad Peaku nezostúpil, vinie našimi životmi. Možno len ja si namýšľam, že keby si mohol veci vrátiť do bodu pred troma rokmi, rozhodol by si sa inak, a dnes by si možno bežal vedľa mňa, kritizoval ma, že som pomalá, robím zbytočné prestávky a neviem si poriadne rozložiť sily.

Bežím sama pravidelným tempom lesoparkom v Bruseli, je nedeľa ráno, presne na deň tri roky od chvíle, kedy si pravidelným tempom stúpal na Broad Peak a veril, že sa dostaneš celkom hore, na vrchol, a potom dolu, do bezpečia základného tábora, dolu do nížin, späť do našich bežiacich životov.

Brusel, 26. 6. 2011