Rozhovor Jany Plulíkovej s Martinom Heugerom, august 2008 - február 2009

Maťo Heuger, horolezec, sólolezec a romantický extrémista sa narodil 24. októbra 1969 v Bratislave, horolezecky aktívny je od roku 1985. V lete na skalách lezie ťažké skalné cesty, v zime najradšej sóluje. Medzi jeho najpozoruhodnejšie výkony sa radia sólovýstupy Direttissimami Malého Mlynára a Mlynárika vo Vysokých Tatrách. Spolu s Otom Bajanom je autorom autorom prvého voľného prelezu cesty Elektrošok na Picci Luigi Amedo v oblasti Bergel v Alpách. V posledných rokoch uprednostňuje vysoké, strmé, dlhé steny: v severnej stene Eigeru (3970 m) s Jaroslavom Dutkom vyliezli ako Štvrtá dvojka Direttissimu prvovýstupcov Ghiliniho a Piolu. Na svojej prvej himalájskej expedícii na Everest (8848 m) sa dostal do výšky 8000 m.

Takto znie jeho portrét, ktorý je úvodom do rozhovoru s názvom „Milujem extrémy“ v knihe o slovenskej expedícii na Everest. Odvtedy uplynulo desaťročie a v jeho živote sa za ten čas udiali rôzne zmeny. Niečo však zostalo rovnaké: po boku má Aničku, a popri úspešnom podnikaní stále patrí medzi aktívnych slovenských horolezcov. Nedávno sa stal členom Komisie alpinizmu Slovenského horolezeckého spolku James. Na internete sa o tom, čo medzitým robil, dajú prečítať mnohé konkrétne veci – vrátane jeho vlastných článkov, písaných nezameniteľným štýlom.

V roku 1999 urobili s Ivanom Štefanským 1. voľné prelezenie Direttissimy Bocekovej veže, 7/7+, na Malom Kežmarskom štíte vo Vysokých Tatrách. V tom istom roku SHS James ocenil 2 výstupy tejto dvojice na El Capitan v Yosemitoch, USA čestným uznaním (The Cosmos, VI, 5.9, A4, Lost in America, VI, 5.9, A4). V roku 2000 vyliezli na Jastrabej veži s Ivanom Štefanským cestu Jetstream, 6+,  A3+ , nato vycestoval s Paľom Packom do Peru, kde sa v pohorí Cordillera Huayhuash pokúsili o prvovýstup 900 m vysokej južnej steny Mituraju  a vyliezli Simpsonovým hrebeňom na Ranrapalcu, (6162m). V zime toho istého roka bol s Ivanom Štefanským v Alpách, vyliezli Couzyho pilier v severnej stene Les Droites, IV/4. V roku 2001 sa zúčastnil na výprave do Patagónie, kde s Ivanom Štefanským vyliezli na vežu Torre Norte Paine 16-dĺžkovú kombináciu ciest cestu Ferrari a The Corn Wall obťažnosti 6 A1.  Mali šťastie: ostatní z výpravy im už medzitým chystali v snehovej víchrici záchranku.  Martin s Ivanom sa napokon vrátili o 13 hodín neskôr, ako plánovali.

Mťova láska k extrémom zahŕňa i lezenie v ľade. V roku 2000 s Ivanom Štefanským vyliezli ľadovú cestu Gramusat Direct vo Francúzsku  VI/6+.

V roku 2002 sa pre horolezecké výstupy oficiálne otvoril masív Tench Kang Poche v oblasti Solo Khumbu v Nepále. Martin sa v rámci česko-slovenskej himalájskej výpravy pokúšal s Jarom (Ducem) Dutkom o prvovýstup  severovýchodným pilierom (6500 m) alpským štýlom. Po 10 dňoch lezenia to dvojica otočila pre mimoriadne zlé počasie a veľmi nízke teploty. V roku 2005 vyliezol spolu s Dinom Kuráňom a Janom Šofrankom za deň 24-dĺžkovú cestu Nostradamus 6 A1 na Aig.du Pelerins a ešte s Dinom úžasnú Diretissimu na Aig Du Fou na Chamonixské ihly.

Rok 2006 bol pre slovenské horolezectvo veľmi úspešný. Martin bol ocenený Bronzovou karabínou (bývalé ocenenia nazývané „Výstupy roka“ SHS James nahradil systémom Zlatých, Strieborných a Bronzových karabín) za výstupy v Alpách: na Mont Blanc pilierom Brouillard Rouge, 14-dĺžkovou cestou Direttissima Gabarrou – Long, klas. 7a+, celková obťažnosť ED+  štýlom on sight  spolu s Dionýzom Kuráňom.  

Jana Plulíková (J): Martin, naposledy sme sa dlhšie zhovárali pred desiatimi rokmi, keď sa robila kniha Everest 98 – svedectvá. Náš rozhovor sme vtedy zakončili otázkou: “Kam kladieš Everest medzi svojimi športovými horolezeckými výkonmi? A ty si odpovedal: „Kladiem ho na vedľajšiu koľaj. Niekedy môj vlak možno prejde i po nej. Bola to perfektná skúsenosť, ktorú možno nevyužijem tento rok, možno až o päť rokov, a možno nikdy. Ale mám ju a keď ju budem potrebovať, tak ju iba z tohto šuplíka vyberiem a budem ju môcť použiť.“ Postupoval si po tej koľaji? Zameral si sa skôr na  Himaláje, alebo si za tých 10 rokov, čo sme sa nevideli, a za ktoré ja som vôbec nesledovala našu horolezeckú scénu, na niečo iné?

Martin Heuger (M): Sčasti som sa venoval aj vysokým horám, ale v podstate som stále šiel  po univerzálnej koľaji. Mňa bavia všetky druhy lezenia. Bohužiaľ, nenašiel som toľko sily, aby som nejaký druh lezenia úplne zavrhol. To sa odzrkadlilo aj na mojom lezení, lebo keď je človek univerzálny, tak nemôže byť nejaký enormne výnimočný, ak sa tomu samozrejme nevenuje profesionálne. Ja som sa v období, o ktorom hovoríme, už nevenoval lezeniu úplne profesionálne, ani sa mu tak nevenujem teraz. Ale všeličo som zažil, a všeličo som využil. Skúsenosti z Everestu som využil, ale čo je možno úplne paradoxné, nie tie, ktoré som si myslel, že využijem, ale úplne iné. Skôr som využil ľudské skúsenosti, ktoré som tam nabral, a nie až tak úplne skúsenosti týkajúce sa samotných hôr. Potom som už v najvyšších horách  nebol, bol som na nejakých 6-tisícovkách, a čo sa týka skúseností, stále čerpám tie ľudské. Po tejto stránke mi lezenie veľmi veľa dalo.

J: V rozhovore pred 10-timi rokmi som ti položila aj otázku, či si myslíš, že lezenie je športom samovrahov, šialencov, ktorí robia veci, ktoré by normálny človek nerobil. U časti verejnosti má lezenie takýto imidž. A pýtam sa to teraz znova, preto, lebo v posledných rokoch sa stali mnohé nešťastia, ktoré možno takýto obraz o špičkových výkonných ľuďoch v lezení ešte posilnili.

M: Stále si myslím to, čo som povedal, že to práve  tak nie je. A podporuje ma v tom vlastná životná skúsenosť. Lezenie nie je športom samovrahov, práve naopak, je to šport - alebo činnosť - pre vyzretých, vyspelých a veľmi rozumných ľudí. A dokumentujú to aj výkony ľudí, ktorí v súčasnosti podávajú naozaj reálne super svetové výkony. Sú to ľudia rozvážni, charizmatickí, ktorí si všetko dobre premyslia. Títo ľudia podávajú super výkony a ako sa hovorí, neskriví sa im pri tom ani vlas na hlave. Dnes robiť dobré výkony za cenu absolútneho ohrozenia života je proste nezmyslom, absolútnym nezmyslom.

J: Keď som si spätne čítala ten náš rozhovor, tak ma zaujalo aj to, že si napísal, že ty si vždy liezol iba s ľuďmi, ktorí zároveň boli  tvojimi priateľmi. Nikdy si neoddelil športovú linku od ľudskej.

M: Áno, to som neurobil, a ani teraz to nerobím, ba priam naopak, teraz, podporený životnými skúsenosťami pokladám práve toto za absolútny kľúč k horolezectvu ako takému. Pre mňa sa čím ďalej tým viac dostáva do popredia ľudský rozmer v lezení a ten považujem za oveľa dôležitejší ako ten športový.

J: Napriek tomu si členom Komisie alpinizmu Slovenského horolezeckého spolku James a komisia oceňuje skôr športovú hodnotu  výkonov ako ľudský rozmer. Ako sa ti oceňujú niektoré  výkony, o ktorých máš možno pochybnosti, či tam bolo všetko v poriadku po ľudskej stránke - ale pritom športový výkon mohol byť úžasný?

M: Joj, no tak to áno, presne si trafila klinec po hlavičke, lebo to je enormne ťažká vec. Musím povedať, že ja som v komisii len rok alebo rok a pol, a práve na prvom takom hodnotení sme hneď mali veľmi silnú debatu o jednom výkone, ktorý bol relatívne športovo kvalitný, ale ľudsky bol veľmi problematický. Skutočne to boli enormne dlhé a náročné diskusie - medzi ľuďmi, ale mal som aj diskusie so sebou samým, ako k tejto veci pristúpiť. Otvorene poviem, že naozaj sú to veľmi, veľmi nepríjemné a ťažké záležitosti. Lebo šport je samozrejme pre Komisiu alpinizmu prvoradý, ale ľudský rozmer sa nedá opomenúť. To sa proste nedá až tak úplne rozdeliť, takže je to veľký problém.

J: Ja robím tento rozhovor dnes takmer ako laik, pretože, hoci som veľmi intenzívne liezla v období mladej dospelosti a mala som aj dobrý prehľad o tom, čo to v horolezectve znamená dobrý športový výkon - potom som sa vybrala úplne inou cestou a vôbec neviem, kto je vôbec naša slovenská špička. Koho vníma Komisia alpinizmu alebo spolok James ako našu špičku? Mohol by si povedať  možno nejakých desať mien, ktorých si Ty osobne vážiš v našom lezení? Či už ako člen komisie alpinizmu alebo čisto súkromne za teba, Martina Heugera. Môžeš to rozdeliť podľa športových kategórií alebo povedz celkovo: kto je dnes na Slovensku dobrý?

M: ...

J: :-)

M: Tá pauza mala svoje opodstatnenie, lebo je to ťažké. Sú ľudia, ktorých som vždy oceňoval ako vynikajúcich lezcov. Prvý človek, ktorý mi napadá, je Dino Kuráň, ktorý bol vždy vynikajúci všestranný lezec, alpinista s veľkým morálom, proste Lezec s veľkým L. Má chvalabohu aj celkom dobrého nasledovníka, Janka Šofranka, mladého lezca z Považskej Bystrice, ktorý naozaj má drive, ťah na bránu. Z Tatrancov rozhodne Paľo Jackovič, totálna legenda. Veľmi ma oslovili lezci, ktorí sa venujú skalnému lezeniu: Dušan Beránek, vynikajúci lezec, vynikajúci človek, proste osobnosť, poviem tak – osobnosť. Slávo Mitro takisto. Proste, to sú lezci, ktorí ma oslovujú jednou vecou: že sú skromní. Nemôžem nespomenúť Peťa Hámora, ktorý je mi dnes - po všelijakých rôznych záležitostiach z minulosti - veľmi sympatický, lebo sa vrátil k Himalájam, ale vrátil sa k nim naozaj ako sa hovorí, chlapsky, so vztýčenou hlavou. Jeho výkony majú hlavu a pätu a sú naozaj veľmi dobré. Treba uznať, že sú vynikajúce, nielen v slovenskom meradle, ale aj v československom a svetovom meradle. Peťo prekročil istú hranicu, dnes je to normálny, seriózny lezec. Je tu kopec ďalších ľudí, ktorí sú mi sympatickí, a boli mi už aj  v minulosti Repčíkovci, to je teraz už na inú nôtu - čo sa týka skalkárskych záležitostí. Bolo mi sympatické, že tí chalani boli absolútne precízni, precízni „dříči“, že  sa dokázali naozaj perfektne pripraviť a vyliezť niečo, čo na Slovensku nikto nevyliezol. Taká tá nemecká kvalita, precíznosť v príprave, obdivoval som ju, lebo ja som v živote nič takéto nebol schopný realizovať. Samozrejme,  nemôžem nespomenúť mojich úplne najbližších lezeckých partnerov Duceho a Pacha (Jaroslav Dutka a Milan Packo, pozn. J.),  ktorých si maximálne vážim. Aj z lezeckého hľadiska, ale pre mňa majú najväčší význam ako ľudia, ktorí sú mi úplne blízki a mám ich rád. Sú to ľudia, ktorí vo svojom živote tiež vyliezli kopec dobrých vecí a pri najväčšej skromnosti - čo mi je enormne sympatické.

J: Povedz ešte, koho máš rád zo svetových lezcov. Ktorých si vážiš?

M: Tak hneď ma napadne môj veľmi dobrý, až rodinný priateľ a je to aj jeden z najväčších lezcov vôbec  v histórii lezenia, skutočne sa to dá tak povedať. Je to Marko Prezelj zo Slovinska, ktorý kombinuje dve neuveriteľné veci - absolútny lezecký výkon a úplne nedostižné ľudské vlastnosti. Ten človek je skromný, je milý, je sympatický a je to absolútny profesionál, ktorý sa dokáže pripraviť na najväčšie extrémy, aké sa vôbec lezú na svete a dokáže ich aj vyliezť. A najviac mi je sympatické to, že je to človek, ktorý dbá na bezpečnosť, lebo má rodinu tak ako ja... proste má dve deti a naozaj sa vždy vráti domov... bez akýchkoľvek problémov. Poznám aj kopec iných lezcov zo Slovinska, Silvo Karo, takisto vynikajúci lezec, vynikajúci človek a kopec ďalších.

J: No dobre, nemusíme všetkých menovať, lebo naozaj nemôžeme tu byť do rána... hoci je mi ľúto, že od takýchto veľmi pekných vecí sa teraz náš rozhovor stočí k tým smutnejším. My dvaja by sme sa možno ďalších 10 rokov ani neboli stretli, keby Vlado Plulík, môj bývalý manžel a otec mojich dvoch detí nebol zostal v Pakistane, na Broad Peaku. Nevieme presne, čo sa stalo a je nezvestný, takže si iste vieš predstaviť, aká je to ťažká situácia pre jeho rodinu a priateľov. Kým sa dostaneme k samotnej expedícii, chcel by si sa vyjadriť aj k tomu, kto bol pre teba Vlado počas všetkých tých rokov, čo si ho poznal?

M: S Vladom som bol v podstate na troch akciách. Na úplne prvej, keď sme boli na desaťdňovom pobyte v Chamonix, kde sme spolu liezli. To už málo ľudí vie. Tam sme si super zaliezli. Potom sme spolu boli na Evereste a naposledy v Patagónii. Pomedzi to sme sa stretávali. Nielen pre mňa, ale pre väčšinu ľudí bol Vlado svojský človek. Bol to solitér. Bol osobnosťou. Bol... ani nechcem povedať že samotár, ale v tej svojej veľkosti, proste bol on a potom bola taká pauzička. Medzi nami to nebol nejaký enormne vrúcny priateľský vzťah, ale ja som ho, zase musím povedať úprimne, akceptoval ako človeka, ktorý bol samozrejme starší, mal viac vecí vylezené, mal rozhľad, veľmi dobre liezol, mal vynikajúci morál, bola to taká stará garda. Faktom je, že ten chlap odliezol veľa, bol veľmi dobrý lezec a ja som vždy naňho s obdivom pozeral, lebo bol veľký „dříč“ a mal vynikajúcu kondíciu, čo som ja nemal. Obdivoval som uňho jednu vec a to je to, že on... čokoľvek mal, keď bola nejaká možnosť ísť liezť, šiel liezť. Lezenie bolo preňho viac ako práca, a možno aj viac ako nejaké iné veci... aj keď tým potom vyvolal nejaké nepríjemné záležitosti. Proste, on si dokázal ísť brutálne za svojím cieľom, čo dokázal na Evereste, kde vybehol ako zajac bez kyslíka na vrchol.

J: Myslím, že on si ten Everest až tak necenil ako reťazovky v Tatrách, zimný a letný hrebeň a iné veci. Nebral Everest až ako takú absolútnu hodnotu, akou sa zdajú možno Himaláje pre laikov.

M: Asi naozaj výkon, ktorý nebude nikdy v Tatrách prekonaný, je ten jeho zimný nonstop prechod. To je totálna nadčasová bomba, ktorej venoval úsilie dlhé roky a nevzdal to. Boli na to všetky príčiny, aby to vzdal, lebo bolo to naozaj ťažké. Nevzdal to, išiel do toho nakoniec sám, urobil to a ja som akurát minulý týždeň stál na vrchole Kôprovského štítu a pozeral som si tú časť hrebeňa... vždy myslím na túto jeho akciu, keď stojím na nejakom tatranskom vrchole a pozerám na hlavný hrebeň Tatier, že toto bolo niečo neuveriteľné.

J: Ja na to asi tiež nikdy nezabudnem, lebo pôvodne to chcel robiť s tým, že budú mu nejakí kamaráti robiť vynášky, párkrát som aj ja mala tú česť vyniesť mu nejaké veci presne o nejakom čase do sedla na Poľský hrebeň, ale napokon, jednak preto, že všetci tí ostatní nemali jeho zanietenosť, tak mu poodpadávali aj spolulezci aj zásobovači a v podstate takmer z donútenia sa to vyvinulo na sólo. To možno odráža to, čo o ňom hovoríš, tú jeho zvláštnu črtu, že naozaj... lezenie bolo preňho dôležité. Ale zase musím povedať, že vždy vedel dobre odhadnúť mieru nebezpečenstva. Ja som na ňom obdivovala takú nejakú... horskú intuíciu. Aj keď sme spolu my dvaja liezli, absolútne som mu prenechala velenie, lebo to bolo jednoznačné, že on je v horách doma, vie to všetko posúdiť oveľa lepšie ako ja. A keď sa stala táto vec na Broad Peaku, išlo o to, že bolo tam okno, dva dni dobrého počasia, po ktorom zase hlásili búrky. Podľa pozorovania Valerija Babanova, popoludní v ten druhý deň sa jedna z dvoch postáv, ktoré pozorovali zdola z BC ďalekohľadom, obrátila na zostup. Ako ja poznám Vlada, tak to presne mohlo byť tak, že jeho vrchol až tak nelákal. Nepostavil by ho vyššie ako bezpečný návrat dolu. A toto je sporný bod toho, čo sa tam stalo, pretože Dodo predostrel niekoľko verzií a je to celé zahmlené, že čo sa vlastne stalo vo chvíli, kedy sa rozhodli rozdeliť. Prečo Vlado zostupoval? Ja viem, že to už zostane možno v rovine špekulácií... ale možno sa časom dostaneme bližšie k pravde. Povieš mi aj na toto svoj názor? Čo si myslíš o tejto chvíli? Bolo o tom publikované dosť v médiách...

M: Ja osobne mám na to jednoznačný, absolútne vyhranený názor a ten znie asi tak, že, samozrejme alpský štýl v Himalájach má svoj význam, opodstatnenie, lezenie vo dvojke v Himalájach je vlastne super, je absolútne vynikajúce, ale čo je zlé a čo ja považujem za najväčší problém, najväčšie zlo je... keď raz nahor idem vo dvojke tak proste idem vo dvojke. To je základ. Je absolútne nezmyselné počas výstupu sa deliť. Lebo keď ste dvaja, tak jediná možnosť ako pomôcť, alebo ako čosi zmeniť, je, že tí dvaja ľudia zostanú spolu. Len čo sa v tej výške rozdelia, stráca sa pointa tímu. Tím je raz tím a nedá sa, že teraz sme päť minút tím, potom nie sme tím, a potom zasa sme. Keď tam idem raz liezť vo dvojke, môj osobný názor je, že je absolútne zásadné udržať dvojicu pohromade, nech sa deje, čo sa deje a fungovať tak po celú dobu výstupu alebo zostupu. Keď to nejde vo dvojke, tak to otočíme obidvaja. Svetoví lezci, ktorí lezú na takéto kopce vo dvojke, to takto robia. Tak to urobil Steve House na Nanga Parbate v Rupálskej stene a kopec iných ľudí: keď je problém, tak sa vrátim - ale vrátime sa obidvaja, nie že jeden ide doprava, druhý doľava. Takže ak chce niekto liezť sólo - samozrejme, to je takisto štýl - tak leziem celú cestu sólo a na nikoho sa nespolieham - a keď spadnem do trhliny, musím počítať s tým, že buď z nej sám vyleziem alebo zahyniem. Ale liezť vo dvojke a potom sa nejako deliť, nie, podľa mňa, absolútne fatálna chyba.

J: Ako tak poznám Vlada, keď išli na dvojdňovku, mohol ísť veľmi naľahko, čo sa môže pokladať za riskantné samé o sebe, že nemáš nejakú zálohu alebo nemáš zdvojené veci a čokoľvek sa môže stať... ale podľa mňa, keď sa druhý deň popoludní nedostali na vrchol, tak bolo rozumné sa rozhodnúť zostúpiť. Predpokladám, že Vlado by sa tak rozhodol, že by vtedy zostúpil. Čo si myslíš, keby mali v tú chvíľu rozdielny názor na pokračovanie vo výstupe - takáto dvojica – mal Vlado pokračovať hore alebo mal ten druhý zostupovať dolu?

M: Nechcem sa opakovať, proste, keď sa stane niečo zásadné dvojici, tak tá dvojica má buď spolu vystupovať alebo spolu zostupovať. Samozrejme, všetko je relatívne, nedá sa to absolutizovať, sú momenty, kedy aj dvojica....  kedy to má význam, má to svoje opodstatnenie, že sa rozdelia – to je v rovine špekulácií. Výška 8000 m samozrejme nie je zem, ale univerzálne pravidlo by malo nejakým spôsobom platiť, že dvojica poskytuje bezpečie. To znamená, ak sa ten druhý rozhodol, alebo je mu zle, ak nevládze, ak má nejaké problémy, ak sa čokoľvek stane, tak ja osobne sa prihováram za tú alternatívu, že ísť spoločne. Lebo ja sa na to pozerám aj tak, že ten vrchol tam je, dnes sa do tých hôr dá ísť hocikedy, hocikedy. Dnes to naozaj nie je problém,  niekam vycestovať. Ten vrch tam počká. Zasa je tu paralela so svetovými lezcami, napríklad s Piotrom Pustelnikom, ktorý ide na akciu štyri alebo päť krát, proste nevyšlo, otočím sa, pomôžem, vrátim sa a je to na poriadku. Nič enormné v živote človeka sa nezmení, keď na vrchol nevylezie. Práve v tej dobe, keď sa stala táto udalosť, ma zaujalo... v médiách prebiehali správy typu, ako sa ľudia v podobných situáciách zachovali – osobnosti svetového lezenia. Trebárs Švajčiari boli na Annapurne, niekto tam padol, chlapci určite chceli ísť na vrchol, určite boli nabúšení, určite mali aj svoje sponzorské zmluvy, aj chuť ísť na vrchol – ale proste to otočili, prišli na normálku a snažili sa zachrániť nejakého Španiela. Čo je super, čo je absolútne. Tento počin je oveľa hodnotnejší, podľa mňa, ako odškrtnutie si nejakej cesty.

J: Možno tu ty aj ja sedíme preto, že vždy sme vyznávali tento princíp. Ja som sa takisto vrátila alebo sa pamätám, že som to bola niekoľkokrát ja, ktorá som prinútila svoju spolulezkyňu alebo spolulezca ísť dolu a vždy to bolo podľa mňa správne. Predsunúť taký ten ľudský pocit, pohodu a zdravie a bezpečnosť pred ambície a nadšenie alebo takzvanú magickú príťažlivosť vrcholu... Ale možno niektorí ľudia to takto nemali. Spomenuli sme, že Vlado bol veľmi svojský človek, ktorý mal inak nastavené priority a viem, že on sa až tak dobre nepoznal s Dodom Kopoldom. Ja som o  tom človeku nevedela vôbec nič. Myslím, že mi ho predstavil Alan Formánek na jednom z festivalov Hory a mesto, takže asi minútu sme sa videli, pozdravili, ale... Myslíš si, že Dodo Kopold je niekto, na koho sa dá spoliehať? Pretože ja ti musím úprimne povedať, že keby si mi ty povedal, čo sa dialo, tak tebe verím každé slovo. Ale Dodovi Kopoldovi neverím.

M: (dlhé ticho)... Je to ťažká osobná otázka. Ja som s Dodom liezol, liezol som s ním veľa, mal som s ním, myslím že veľmi dobrý vzťah, poznám ho vlastne od jeho prvých začiatkov na skalách. Vždy som ho považoval za dobrého, rozumného lezca, ktorý vie, čo chce, ktorý sa vie pripraviť, ktorý má ambíciu, ale má aj hlavu relatívne v poriadku. Dlhé roky som ho takto bral a cenil som si jeho zanietenosť. Čo sa týka týchto posledných udalostí, naozaj sú to veci, z ktorých som ja osobne sklamaný. Myslím, že patrím medzi tú relatívne staršiu gardu konzervatívnych ľudí, ktorí sa snažia hodnoty - ktorú sú, myslím, v lezení univerzálne – propagovať. A som človek, ktorý sa učí aj z vlastných chýb, aj z chýb druhých, a snažím sa to, čo robím, vylepšovať, nie zhoršovať. Proste, pod vplyvom toho, ako ide čas, by človek mal byť lepší a lepší a nie opačne, lebo je to potom scestné. Takže práve na tých posledných akciách, ktoré som sledoval, ale ktorých som sa nezúčastnil, myslím, že tam to takto nebolo. Kvalita komunikácie, kvalita tých podnikov, kvalita vzťahov v podstate išla do úzadia. Na scénu nastupovali veci, ktoré ja osobne považujem za dosť nešťastné a to je prílišná neskromnosť, čo považujem za jeden z hlavných problémov, a prílišný individualizmus. Lebo individualista, ak je sám, tak je to v poriadku, ale enormný individualizmus v kontexte vzťahu, priateľstva, súdržnosti v horách - to považujem za dosť veľký problém. Aj Dodov prístup ku komunikácii a k tomu všetkému okolo sa menil. Kedysi jeho štýl informovania bol relatívne dobrý a v súčasnosti je... nevhodný, myslím si, že je vyslovene kontraproduktívny. Som presvedčený, že takto sa to nerobí.

J: Napriek tomu, že Dodo je držiteľom mnohých ocenení, nezaradil si ho do svojho osobného zoznamu ľudí, ktorých si ty v lezení vážiš... medzi slovenských top lezcov... Ja som s rozhovormi s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a ktorých si vážim z horolezeckej komunity a ktorých poznám roky, možno desiatky rokov, vyrozumela, že sa na Doda pozerajú so zdesením a dokonca, že neveria, že na niektoré z tých vrcholov, ktoré spomína v Himalájach vyliezol, respektíve, že neveria, že vyliezol niektoré skalné cesty celkom... alebo takým štýlom, ako uvádza. Vieš ja som tiež z tej staršej generácie a ja som naučená veriť slovu človeka, ktorého poznám dlhé roky a ktorého si vážim a ja týmto ľuďom verím. Dodove slová poznám len z toho čo publikoval, publikoval hojne, sú tam neuveriteľné protirečenia, ba až nezmysly, čo vidí aj človek, čo sa až tak nevyzná v lezení. Dodove popisy vrcholových partií napríklad Broad Peaku sú podľa mňa neobhájiteľné.

M: Musíme ale povedať jednu vec, ktorá je kľúčová v tomto celom: absolútna axióma v lezení - ktorú, čo ja leziem, narušilo skutočne  minimum ľudí - to, že lezcom sa verí, to čo povedia, že vyliezli a ako to vyliezli. Samozrejme, že  každý sa snaží v rámci istých mantinelov čosi si prikrášliť, čosi  zjemniť, ale zásadná informácia by mal byť jasná, dôveryhodná a hlavne pravdivá. To je vec, pre ktorú ja som začal liezť a ktorá sa mi na lezení páči asi najviac: že ľudia mi veria bez toho, aby som čosi musel niekomu písať a dokazovať. Ja som kopec ciest vyliezol v zime sám, v severných dolinách, a nemám z toho ani jednu fotku. Dnes niekto môže povedať, že som to nevyliezol a môže  spochybniť v podstate celé roky, ktoré som liezol a trávil horách. Serióznosť človeka, kvalita, duch človeka, to všetko sa s ním ale nejakým spôsobom celou jeho lezeckou cestou vinie. A naozaj, principiálne ľudia majú tendenciu lezcom veriť, všeobecne je prijatá téza, že to, čo niekto povie, tak sa mu verí až do doby, kým nezačnú nejaké naozaj vážne pochybnosti, protirečenia a veci okolo toho, ktoré to potom - samozrejme aj do minulosti - môžu všetko znegovať. Mojou snahou bolo informovať čo najrozumnejšie, najpresnejšie... v podstate, hovoriť pravdu. To je najistejší spôsob, ako si zachovať kredit, lebo kredit si človek buduje roky-rokúce, ale môže ho stratiť v jednom týždni. Takže naozaj, hovoriť pravdu – to je absolútny základ. Keď človek hovorí pravdu, nemôže sa v živote dostať do problémov. Zákony sveta sú tak nastavené. Keď sa teraz bavíme o dosahovaní vrcholov v Himalájach, to, či človek bol na vrchole alebo nebol na vrchole Himalájí, je alfa a omega, proste himalájske lezenie a špeciálne lezenie na osmetisícovky je o tom, či sa dosiahol alebo nedosiahol vrchol. Sú výnimky, môžem dosiahnuť pilier, rebro, predvrchol, a keď to poviem, je to absolútne na poriadku. Jednoducho, komunikácia musí byť jasná. Ak to tak nie je, ak sú rôzne varianty, ak človek povie jeden týždeň A, druhý týždeň B, tak to vyvoláva pochybnosti. Ak som to teda vyliezol, ak som na ten vrchol došiel, dobre, môže sa stať, že nemám fotku, ale normálne chlapsky komunikujem, diskutujem na tú tému. Ja osobne keby som vyšiel na svoju prvú osemtisícovku, bol by to pre mňa zážitok, o ktorom by som chcel hovoriť, bolo by pre mňa radosťou o tom hovoriť. A keď niekto o tom nechce hovoriť, alebo o tom nehovorí, tak je to po prvé nepríjemné, po druhé čudné a potom to otvára priestor pre všelijaké dohady. A keď sa toto vynásobí päťkrát alebo ešte viackrát, tak už sa šumy a dohady menia na fakty, ktoré treba nejakým spôsobom akceptovať – že teda asi takto. Je to škoda, lebo  takéto veci sú enormne nepríjemné a vnášajú do lezenia úplne najhoršiu dimenziu, akú si vieme predstaviť.

J: Myslím si, že toto bude ešte ťažká úloha pre James, pre komisiu alpinizmu, možno pre nejaké medzinárodné weby, ktoré robia zoznam výstupov za štáty alebo evidujú počty horolezcov, takže asi sa to bude ťahať dlhšie a budú v tom mať slovo odborníci a ľudia, ktorí boli na vrcholoch, ktorí sa určite vyjadria. Mňa na tom trápi len to, že, keďže s Vladom bol v posledných chvíľach jeho života človek, ktorý je pre mňa nedôveryhodný, neviem odpovedať na otázku ani deťom: mami, čo to vlastne tato liezol, ako sa to stalo, ako sa to mohlo stať... a zrejme sa nedozvieme odpoveď na túto otázku, preto existuje webstránka, kde ľudia, ktorým veríme, ktorí poznali Vlada dlhé roky sa môžu vyjadriť úplne čisto za seba. A odborné veci sa budú riešiť na odborných fórach. Druhá vec, ktorá má trápi je menej osobná ako táto prvá, a to je tá, že ja tiež sa cítim členkou horolezeckej komunity, napriek tomu, že leziem už len veľmi rekreačne, ale hory mám rovnako rada, ako keď som liezla veľmi intenzívne. Myslím, si, že nie sme ideálni ani my horolezci, ale keď sa niečo takéto stane tak my horolezci si to máme vyriešiť a nejako sa k tomu postaviť. Ja som sa o tejto veci najprv rozprávala s Ducem, a ten, keď mi povedal, že on rok neliezol, pretože sa musel spamätať zo zážitkov, ktoré mal na predchádzajúcej expedícii - minulý rok, kde tiež bol DodoKopold,  a kde sa tiež stalo nešťastie (smrť Mareka Hudáka, pozn. J.), tak pre mňa to bol tiež obrovský šok a hrklo vo mne. Keď som išla za vecou ďalej a bolo čoraz viac rozhovorov, tak silnelo vo mne presvedčenie, že sa viacero ľudí musí vyjadriť a povedať si svoj názor... a postaviť sa aj k tomu, že je medzi nami niekto, kto zneužíva práve to, že sa ľuďom verí, že sa verí slovu horolezca, že každý z nás máme nejaký kredit a preto nám tí ostatní veria alebo neveria.

M: Roky a životná skúsenosť, ktorú mám, mi potvrdili, že v horách je kľúčový ľudský rozmer a akýkoľvek, aj ten najlepší športový výkon, ktorému ľudský rozmer chýba, je v podstate absolútne nezaujímavý. Je nezaujímavý, lebo vzťah medzi ľuďmi je nad všetko. To je jedna vec, ktorú som chcel povedať. A ďalšia vec je naozaj tá, že je to nepríjemné a je to hlavne smutné, že došlo k tomu, že jedna z najkrajších dimenzií lezenia, a to je prirodzená dôveryhodnosť ľudí, ktorí sa pohybujú v horách, dostala absolútne katastrofickú ranu, ktorá sa nebude dať len tak veľmi jednoducho vyhladiť. Toto už je, by som povedal, významná jazva na duši slovenského lezenia.

J: Mňa sa tiež pýtali kamaráti, ktorí nikdy neliezli, prečo nemá každý horolezec GPS, prečo je to ešte stále také staromódne v tejto oblasti ľudskej činnosti,  že niekto si len niečo povie a my mu veríme? Veľmi ťažko sa mi darilo im to vysvetliť... ale možno som našla sčasti odpoveď v rozhovore s tebou... keď som sa ťa vtedy v roku 1998 pýtala aj na to, či je to len idealizmus, že by v dnešnom svete mohlo zostať niečo čisté, nezneužité, vtedy na Evereste to bola skôr politika... ale ty si vo svojej odpovedi zabrúsil aj do iných vecí, povedal si, že... „ práve horolezectvo donedávna ten ideál navonok spĺňalo. Neboli sme na výslní, o lezenie sa málokto zaujímal, bola to vec pár ľudí, bláznov, nikto z horolezectva nedokázal vyryžovať kapitál, nie je to olympijský šport, nikto nedostáva kopec peňazí na zápasy, sponzorov to neláka a zrazu sa to otočilo.“ Takže možno ten prvý úder prišiel už vtedy, pred desiatimi rokmi kedy sa mnohé veci zneužili politicky, presne tie, o ktorých sa rozprávame aj dnes... a teraz sme zasa narazili na vrchol iného ľadovca v podobe človeka, ktorý deklaroval, že je prvý, ktorý dokáže vyžiť z toho, že je profesionálny športovec. Už aj v horolezectve sú sponzori, peniaze a istý zisk - a intenzita medializácie, ktorá je nutná k takejto existencii, je už iná. Takže tých rán na duši bude asi viacej. Ako si podľa teba lezenie zachová svoju tvár ďalej? Bude to vec malej komunity, ktorá si naďalej bude veriť alebo budeme chodiť s fotoaparátmi, GPS-kami, budeme modernejší a budeme si všetko trikrát overovať stále robiť o všetkom záznamy?

M: Pevne  verím, že keď nastúpia ne scénu tieto sofistikované overovacie techniky, už dávno sa nebudem venovať lezeniu, ale ležaniu na smrteľnej posteli. Pre mňa to stále ostáva alfa a omega kreditu - a teda človeka ako takého. Ja verím, že takýchto nepríjemností bude čím menej. Na druhej strane, lezci, ktorí lezú superšpičkové svetové výkony, nám presne ukazujú, ako to treba robiť. Netreba chodiť ďaleko, stačí zájsť tuná k našim priateľom do Slovinska, hneď vidíme, ako vyzerá ten ideál. To sú ľudia, ktorí sú relatívne profesionáli,  fotia, lezú najlepšie veci na svete... a sú to profíci. Aj napríklad bratia Huberovci. Sú to profíci, ale nerobia to vulgárne, nerobia to cirkusovo a napriek tomu z toho dokážu vyžiť. Ich prístup k profesionalite a ich produkt, podružný produkt, z ktorého žijú – prednášky, knihy - sú absolútne obohacujúce. To nie sú nejaké gýče, nejaké mediálne bubliny, ktoré sú len pre širokú verejnosť. To sú naozaj hodnotné produkty, ktoré ostaných obohacujú a im prinášajú prostriedky na lezenie. Takisto Slovinci, ktorí fungujú podobným spôsobom a robia to absolútne špičkovo. Robia to oveľa, oveľa lepšie ako naši lezci a sú to fantastickí fotografi, vynikajúci reportéri, ľudia, ktorí píšu o horách perfektne a živia sa lezením. Nie je na tom nič patologické, čo by človek mal vnímať s odporom, skôr opačne. Takže cesta tu je, len ju treba nasledovať.

J: Úplne posledná otázka nášho rozhovoru v lete 1998 bola: „Čo pre teba znamenajú hory?“ a ty si odpovedal: „Nechcem na to odpovedať tak, ako to cítim, lebo by to bolo strašne kruté, ale... skoro všetko.“ Aj dnes skončíme náš rozhovor tou istou otázkou, ktorou sme končili pred desiatimi rokmi -  čo pre teba znamenajú hory?

M: Samozrejme, odpoveď bude trošička iná ako pred desiatimi rokmi. Tým, že človek je starší, že má rozum, má zodpovednosť aj voči druhým, nielen voči sebe, je pohľad na hory troška iný.... alebo je možno rovnaký, len trocha v iných farbách. Hory sú super, naďalej ma absolútne obohacujú a je to jedna z mojich troch životných kotiev. Jedna kotva je rodina, druhá práca, a tretia, určite nie na poslednom mieste, sú hory... alebo lezenie... bez ktorých a ktorého by som tiež nemohol fungovať. Obohacujú ma v tých ostatných dvoch oblastiach, ktoré s nimi vôbec nesúvisia. Hory sú vynikajúce a som rád, že stále leziem.

J: Ďakujem za rozhovor.

13. augusta 2008, Bratislava.

Za prepis rozhovoru zo zvukovej nahrávky patrí veľká vďaka Katke Machovičovej.