Rozhovor Jany Plulíkovej s Petrom Hámorom, august 2008 - január 2009

Peter Hámor, klasický alpinista, vrchár a vyznavač adrenalínových športov.

Narodil sa 18. septembra 1964 v Spišskej Sobote, býva v Poprade, je ženatý, má dcéru Luciu a syna Petra. Liezť začal v roku 1981. Je autorom zimných prvovýstupov vo Vysokých Tatrách. S Paľom Jackovičom vyliezol alpskú trilógiu: 1993 Matterhorn (4 482 m) cestou bratov Franza a Toniho Schmidtovcov, 1994 Grandes Jorasses (4 208 m) Walkerovým pilierom, 1995 Eiger (3 970 m) klasickou cestou prvovýstupcov. Zúčastnil sa expedícií na Pamír, kde vystúpil na Pik Korženevskej (7 105 m), na Ťan-Šan a v jeseni 1996 himalájskej expedície na Lhoce (8 516 m), kde v západnej stene dosiahol výšku 7 350 m. V roku 1998 vystúpil na vrchol Mount Everestu (8 848 m).

Tento Petrov športový životopis z knihy Everest ´98 – svedectvá dnes, po desiatich rokoch, neodráža ani zďaleka to, kým je. Stal sa z neho vynikajúci horolezec, ktorý vo vysokých horách sveta podniká progresívnym športovým štýlom v malých medzinárodných tímoch. Je človekom, ktorý prešiel dlhou a ťažkou cestou. Dokázal sa vrátiť zo slepých uličiek, rásť a rozvíjať sa športovo i ľudsky. Peter je človekom, na ktorého môže byť Slovensko hrdé. V roku 2008 ho SHS James ocenil Striebornou karabínou za podujatie v Karakorame, na Gašerbrume I: prvý traverz GI alpským štýlom, z juhu na sever, vrchol 25. 6. 2008. Bol to výstup španielskou cestou (1. opakovanie) v kombinácii s americkou cestou, zostup japonským kuloárom.

Populárny internetový horolezecký portál K2climb (ExWeb) v zhodnotení letnej sezóny 2008 v Karakoram píše 30. septembra 2008: medzi najpodnetnejšie horolezecké zoskupenia v súčasnosti patrí “Tres Pedros” - Piotr Pustelnik, Piotr Morawski a Peter Hámor.  Zvládajú rôzne výzvy, či sú to tvrdé, náročné výstupy, ťažké opakovania ciest alebo výškové hrebeňovky (traverzy vrcholov). V lete 2008, 24 rokov po tom, čo Reinhold Messner a Hans Kammerlander po prvý raz urobili traverz Gašerbrumu I a Gašerbrumu II, si naplánovali jeho druhé opakovanie, o to ťažšie, že ich plán zahrnul aj Gašerbrum III. Piotr Morawski a Peter Hámor napokon urobili traverz G1 (alpským štýlom, s tým, že v ceste boli v tom čase úplne sami), a potom vyšli normálkou na G2.

Z informácií na Petrovej webstránke sa dá dozvedieť, že Peter v tejto sezóne zažil v rámci 2. dielu Himalayan Trilogy Reactivation ešte „nádherný a príjemný výstup na Ama Dablam a veľké dobrodružstvo s dobrým koncom v SZ stene Annapurny“.

Peter Hámor stál na siedmich osemtisícovkách: Gasherbrum I (2008), Gasherbrum II (2008), Nanga Parbat 2007,  Čo Oju (2006), Mount Everest (1998); na Annapurne (2006) a Broad Peaku (2006) bol ako prvý Slovák.

Bol členom aj ďalších expedícií, kde bol bezpečný návrat dolu podmienený oželením vrcholovej slávy. Na K2 (8 611 m) sa v roku 2007 dostal do výšky 8 000 m. V roku 2004 sa na Annapurne (8 091 m) otáčal v 7 400m. V roku 1996 na Lhotse (8 516 m) dosiahol výšku 7 350 m. V 1988 bol na Chan Tengri (6 995 m) v pohorí Ťan Šan, na vrchol mu chýbalo len 200 výškových metrov (dosiahnutá výška 6 800 m), keď sa rozhodol pre návrat.

Vymyslel a úspešne dokončil projekt Seven Summits, a ako jediný Slovák stál na najvyšších vrchoch všetkých svetových kontinentov: Začalo to v roku 1998 Mount Everestom (8 848m) a skončilo v roku 2003, kedy vyliezol na Mount Vinson (4 897 m), najvyšší bod Antarktídy (bol to 1. slovenský výstup) a na Aconcaguu (6 962 m) v Andách (najvyšší vrch Južnej Ameriky). Na Aconcaguu sa dostal už rok predtým, dokonca dvakrát, dvoma rôznymi cestami: severozápadnou stenou, aj  Polish Glacier Direct Route. Na vrchole Mt. McKinley (6 194m) na Aljaške (najvyšší vrchol severnej Ameriky) bol aj v roku 2005, a celkovo na ňom stál trikrát: v roku 2001 naň vyliezol Washburnovou cestou aj západným rebrom. V roku 2002 vyliezol na Elbrus (5 642 m) na Kaukaze (kopec o 800 m vyšší ako Mont Blanc, hoci práve Mont Blanc má povesť najvyššieho vrcholu Európy). V roku 2001 stál na špičke Afriky, na Kilimandžáre (5 896 m) v Tanzánii. V roku 2000 bol Peter na najvyššom vrchole Austrálie a Oceánie, Carstenszovej pyramíde (4 884 m) v Novej Guinei.

Aj tieto suché fakty, ale nielen ony, ukazujú, že Peter Hámor je z rodu pravých horolezcov, ktorí stúpajú na kopce preto, že tu sú. Má na to. Má telesnú konštitúciu, ktorá vydrží nepredstaviteľnú námahu, zaťaženie a trápenie, má naštudované kvantum údajov z máp, sprievodcov a ešte väčšie kvantum vlastných skúseností z hôr. Vie, ako trénovať a ako si načasovať kondíciu. Vie, akú taktiku na postup nahor zvoliť a kedy je čas výstup vzdať a vrátiť sa živý nadol. V manželke Marike a v rodine, ktorú spolu vytvorili, má závideniahodné zázemie pre svoje dobrodružné aktivity vo všetkých kútoch sveta. Má okolo seba lezeckých partnerov, s ktorými si rozumie pri realizovaní svojich tvorivých ambícií – a ktorí sú aj jeho priateľmi. Má aj praktické, pragmatické nadanie finančne, logisticky a technicky svoje nápady zrealizovať. Kombinácia týchto darov zvonka a rozvinutých schopností zvnútra ho priviedla tam, kde je dnes a pritiahla k nemu ľudí, akých okolo seba má.

Peter je v súčasnosti členom reprezentačného A družstva SHS James. V civile je inštruktorom horolezectva a organizátorom športovo-adrenalínových podujatí pre verejnosť. Má podnikateľského ducha, vie dobre písať a odovzdávať svoje zážitky a pocity „z iných sfér“ horolezcom i nehorolezcom. Spolu s Marikou prevádzkujú webstránku www.peterhamor.sk. Už šestnásty rok robia pre ľudí na Slovensku horolezecký festival – v roku 1999 prevzali štafetu po predchádzajúcich organizátoroch na Medzinárodnom festivale horských filmov v Poprade. Jeho posledný ročník sa konal 8-12.10 2008 (www.mfhf.sk). To je cenná a nevšedná devíza - niečo navyše. Všetci môžeme tomuto tandemu vďačiť za to, že to krásne, to iné, to výnimočné, čo sa dá zažiť iba na civilizáciou málo dotknutých miestach, môžeme ich prostredníctvom zažívať tiež.   

Jana Plulíková (J): Peter, Tvoj rozhovor pre knihu Everest ´98-svedectvá nesie názov „Vytiahol som si čierneho Petra“. Čiernu novinu o Vladovi si rodine v júni 2008, po zmätočnej komunikácii s Kopoldovcami napokon oznámil Ty. Podobne ako s Paľom Jackovičom, aj s Tebou a Tvojou ženou Marikou sa stretávam takmer na deň presne po desiatich rokoch. V auguste 1998 som pricestovala do Tatier, aby som s Vami urobila rozhovory k Everestu, a potom sa moje cesty s horolezeckým svetom výkonnostného športu rozišli. Ani dnes by sme sa možno neboli stretli, keby sa nestala taká smutná udalosť, čo je škoda... Život to mohol zariadiť aj tak, že by sme sa  stretli pri veselších a príjemnejších veciach... lebo tých je v horách tiež veľa, a nemusia súvisieť s významnými športovými výkonmi. Ale naše osudy boli také, aké boli... Preto sa tu stretávame kvôli tragickým udalostiam, súvisiacim s Vladom. Kým začneme hovoriť o súčasnosti, spýtala by som sa ťa na minulosť – ako si ty pamätáš Vlada? Keď sa povie meno Vlado Plulík, čo sa ti vynorí? Kým pre teba bol Vlado?

Peter Hámor (P): Výborný horolezec. Veľa toho nenarozprával, ale mnohé z jeho výkonov nemajú dodnes opakovanie – napríklad sólo hrebeň Tatier, to je veľká vec. A takýto bol aj v Himalájách. Na Kančendžonge urobil kus dobrej roboty a aj na Evereste fungoval takmer vždy vpredu a často pri nepríjemných robotách. Počas budovania cesty, no a potom vlastne až po vrchol sa v rámci tejto expedície naše cesty stále pretínali. Takže Vlado – normálny, dobre fungujúci horolezec, ktorý toho veľa nenakecal, ale urobil veľmi veľa roboty.

J: Vlado sa síce venoval športu naplno, ale možno jeho názory na to, ako má fungovať partnerstvo v horách boli trošku iné ako u ľudí, ktorí lezú len so svojimi priateľmi a sú v horách preto, aby sa delili s inými o zážitky. Pred desiatimi rokmi si mi povedal, že tvoja lezecká motivácia je práve v tomto, že chceš niečo zažívať a chceš byť pri tých zážitkoch s ľuďmi, ktorých máš rád.

Vlado si, neviem... nevedel nájsť ľudí, s ktorými by vytvoril stálu dvojku. Nemyslíš si, že teraz na tej poslednej expedícii možno nadobudol nejaký mylný pocit, že našiel takého partnera?

P: Nemyslím si, že by takýto pocit mal, ale je veľmi ťažké hovoriť o pocitoch iných. Rovnako je ťažké povedať, akú mal každý z chlapcov motiváciu pre účasť na tejto spoločnej expedícii. Myslím si, že hnacím motorom bol Dodo. Možno to, ako plán expedície Vladovi podal, možno jeho mladícky entuziazmus - lebo Dodo ho má, rovnako tak má aj dar reči, takže svoje myšlienky, svoje nápady dokáže podať tak, že človeka nakazí... Najväčším lákadlom pre Vlada bola určite K2, a tá pri jeho rozhodovaní zohrala pravdepodobne najdôležitejšiu rolu. Väčšinou to je tak, že ak ti niekto brnkne na tú správnu strunu, tak sa necháš nalomiť a potom už len dúfaš, že vám to bude klapať. Každý z nás prežil expedíciu, na ktorej bol so svojím  partnerom - spolulezcom po prvý raz. A to je potom také oťukávanie sa, ale vždy je to svojím spôsobom lotéria a buď to vyjde, alebo to nevyjde. Ak to vyjde, tak to je, Pán Boh zaplať, boží dar. Keď si s niekým rozumieš, je ti s ním fajn a dobre sa ti s ním lezie, tak potom je tých expedícií „n“ a na každú sa tešíš... Ak to nevyjde, tak čakáš na ďalšiu príležitosť, na ďalších partnerov, alebo ďalšie expedície... ale málokedy je to cielené hľadanie. Nie je to tak, že si dám inzerát a čakám, kto sa naň ozve a som zvedavý, ako ten človek funguje, ako vyzerá. Obyčajne sa tieto veci dejú na základe nejakých referencií a informácií, ktoré sa dajú o jednotlivých ľuďoch v našej komunite získať, takže nikdy to nie je úplne neznámy človek, aj keď sme ešte spoločne neliezli.

Takže... Vlado vedel, že Dodo má skúsenosti z kopcov a že má za sebou silných partnerov, takže expedícia bude finančne pokrytá - aspoň z Dodovej strany. Určite to nebolo také to nezáväzné plánovanie niekde v reštaurácii, kedy ešte nie je nič isté a expedícia sa možno o mesiac odvolá. Bola to reálna akcia, o ktorej vedel že sa na 99% uskutoční, čo je v tejto dobe veľká vec. A práve toto, v kombinácii s lákavým cieľom určite zavážilo pri Vladovom rozhodovaní. No a samozrejme štýl. Vlado zatiaľ vo vysokých horách nemal veľa takých expedícií, kde by fungoval iba vo dvojici a iba alpským štýlom, preto si myslím, že toto ho asi najviac navnadilo na túto akciu. Dopadlo to však úplne inak, ako si predstavoval, ako sme si to všetci predstavovali. To už tak niekedy býva.

J: Pýtam sa preto, lebo, určite vieš, čítal si, mnoho sa o tejto expedícii napísalo: je tu veľa protirečení a otáznikov o tom, čo sa vlastne stalo. Keď som sa pokúšala predstaviť si, ako vyzerali tie kľúčové dva dni, kedy bolo okienko pekného počasia, a chceli to teda vyskúšať – rýchlo vyliezť hore-dole, nesedel mi tam kopec vecí: pri taktike napríklad. Aj keď liezli alpským štýlom, ten zoznam vecí, ktoré si brali z C3... to nezodpovedá plánovanému prvovýstupu v skale. (Každý mal 15 m lana, jednu zbraň, jednu skrutku do ľadu a pár karabín). Poznám Vlada aj v tom, ako veľmi dbal na výživu, na hydratáciu organizmu.  A nevzal by si hore varič?  Neviem, čo si ty myslíš o tom, čisto teraz zo športového hľadiska. Mohlo to byť tak, že to proste precenili? Boli vyčerpaní šliapaním, tým dlhým záťahom, dvanásť hodín nonstop deň predtým...?

P: Každý reaguje inak, každý organizmus funguje inakšie, takže ťažko povedať, v akom boli stave, ako sa cítili a čo sa tam dialo. Ja pri tejto expedícii takisto mnohým veciam nerozumiem. S Morawskim a Kopoldom sme si minulý rok vyskúšali nonstop štýl na K2. Fungovali sme relatívne dobre, došli sme do 8000 a nebyť zlého počasia, nebyť zlých podmienok, potiahli by sme to ešte vyššie, takže vedel, že aj takto sa dá chodiť na kopce. V dnešnej dobe sa v súvislosti s lezením vo vysokých horách veľmi často používa výraz „alpský štýl“, aj keď nie všetci vedia, o čo v skutočnosti ide. Určite však nie je pri tomto spôsobe lezenia rýchlosť to hlavné, je to iba akýsi vedľajší efekt. Ak leziem cestu, kde nie sú žiadne staré fixy, stany iných expedícií, vyšliapaná stopa a hlavne iní ľudia a akákoľvek pomoc zvonku je vylúčená, musím na to myslieť aj pri balení. Sú veci, bez ktorých sa obyčajne do stien nevstupuje a lano, veci na istenie a vo vysokých horách, alebo pri dlhých cestách aj strava a výbava na varenie k ním určite patria. Ale ako som už povedal, nie všetkému, čo sa počas tejto expedície udialo, rozumiem. Vlado s Dodom chceli pravdepodobne vystúpiť na vrchol Broad Peaku, aby využili čas, kedy sa nedalo liezť na K2. Alebo sa nedohodli s expedíciami, ktoré na K2 už pôsobili a jednoducho chceli využiť krátke okno dobrého počasia. Normálka na Broad Peak nie je technicky ťažká cesta, čo môže zvádzať k jej podceňovaniu. Väčšinou sa to však týka menej skúsených horolezcov, čo určite nebol Vladov prípad. Rovnako si nemyslím, že by ho mohlo odrovnať dvanásť hodín šliapania.  

J: Ako si ja pamätám Vlada, ťažko by si nechal niekde dolu prilbu, keby vedel, že bude liezť v skale. A asi ťažko by niekto, koho snom je K2 a pár dní dozadu už bol na dvoch kopcoch veľmi vysoko, to už je jedno, či priamo na vrchole (GI – 8068m – 15. 6. 2008) alebo tesne pod (GII – cca 7800 m – 8. 6. 2008), ale skrátka vyšliapal to, tú námahu mal za sebou -  aby sa totálne vyčerpal na nejakých 200 metroch nejakej skaly.  A myslím si aj, že Vlado nepokladal za podstatné, či bude nejaká varianta normálky alebo nebude. Tak ako Ty, si aj ja myslím, že Vlado chcel skrátka ísť normálkou hore-dole, využiť to dobré počasie. Všetko tomu nasvedčuje, aj to, že sa napokon obrátil na zostup druhý deň pekného počasia okolo tretej popoludní, ako nám povedal Valerij Babanov, ktorý dvojku Vlada a Doda pozoroval so svojím tímom. Druhý deň popoludní, kedy bol posledný deň pekného počasia (ďalší deň sa malo podľa predpovede počasie pokaziť), nebolo reálne vyjsť na vrchol a zostúpiť bezpečne v ten istý deň - Vlado by sa podľa mňa v takej situácii logicky otočil a začal zostupovať. Ale čo sa mohlo stať, keď po troch hodinách sa zostupujúca postava skrátka prestala hýbať...? K tomu smerujem, či mohol Vlado podceniť výživu... alebo únavu, ktorej bol vystavený, alebo či mohol prísť nejaký náhly útok horskej choroby... alebo či tam sa mohlo stať niečo, čo by mohol osvetliť len Dodo a čo sa my nikdy nedozvieme.

P: Je možné, že sa Vlado s Dodom rozhodli pre variant vo vrcholovej stene až počas výstupu normálkou, preto Vlado nemal zbalené všetky veci na lezenie.... ale to sú všetko iba dohady a to, čo sa na Broad Peaku vtedy naozaj udialo vie iba  Dodo. Každý výstup na osemtisícovku, aj ten najjednoduchší, môže byť nebezpečný. Výšková choroba je mrcha a dokáže prekvapiť aj tých najskúsenejších himalájistov. Chlapci išli na GII aj na GI štýlom, ktorý vlastne nie je aklimatizáciou, ale je klamaním aklimatizácie – rýchly výstup hore-dole, kedy sa organizmus neadaptuje na výšku, akurát to chvíľu vydrží. Ja si nemyslím, že boli nejako super aklimatizovaní, aj keď mali za sebou dve osemtisícovky. Na Broad Peaku takisto šli veľmi rýchlo, čo však neznamená, že by táto taktika tam už nemala fungovať. Ak je výstup rýchly a bez komplikácií, je tento spôsob celkom výhodný a elegantný. Ak sa však niečo stane, nejaký úraz, vyčerpanosť, alebo iný problém, pre ktorý sa nedá rýchlo zostúpiť ... to je už horšie. Navyše Vlado nemal so sebou varič a bez tekutín to muselo byť pre neho veľmi ťažké.

J: Ja si myslím, že tak ako Dodo, ktorý sa odvoláva na horolezeckú česť, na to, že sa má veriť jeho slovu, tak musí teraz zniesť aj to, že sú tu aj slová iných ľudí. Môžem mať aj ja svoj názor na to, čo sa hore na Broad Peaku dialo, možno Peter Hámor má svoj názor, ďalších päť, šesť, sedem, osem ľudí si povie svoj názor - na to, nakoľko veria Dodovi, nakoľko neveria a či už sa bude niečo zisťovať odborne lezecky, cez fotky, cez nákresy, popisy, to nie je úloha pre mňa a ja sa ani necítim byť fundovaná takéto veci posudzovať. Verím v to, že sa postupne po takýchto malých krôčikoch pravdivý obraz poskladá. Mne ide hlavne o to, aby som vedela odpovedať Matúšovi - a aj Alici keď vyrastie, a bude sa pýtať – mama, čo sa stalo tatovi a prečo sa mu to tam stalo, ako to, že sa to stalo... preto sa rozprávam aj s tebou. Veríš Dodovi, že sa udalosti 26 a 27. júna stali tak, ako ich popisuje – napríklad na svojej webstránke?

P: Ťažko veriť človeku, ktorý svoju výpoveď sám niekoľkokrát zmenil. Jeho popis udalostí je iný, ako ostatných horolezcov, ktorí v tom čase na Broad Peaku boli. Dodove nepresnosti vo výpovediach, alebo jednoducho klamstvá sa nezačali až po tragédii na Broad Peaku. Ak niekto raz zaklame, tak si na neho dávate automaticky väčší pozor a jeho tvrdenia beriete s rezervou. Veľa ľudí už Dodovi nedôveruje a všetko, čo v budúcnosti povie, bude musieť doložiť vierohodnými dôkazmi.        

J: Dodo tvrdil, že keď schádzali 27.6. vraj obaja a - vraj s  odstupom hodinu a pol - z horných častí Broad Peaku dolu normálkou, že Vlada nemohol vidieť. Že videl len jeho stopy. Ty si tam bol, povedz mi, prosím ťa, ako to tam vyzerá, aký je tam terén? Ak by si tam schádzal za niekým, kto je pred tebou hodinu a pol, dá sa ho vidieť, nedá?

P: Vidieť sa dá,  zo sedla, ktoré je vlastne začiatkom hrebeňa na Rocky Summit a potom na hlavný vrchol, je vidieť v podstate takmer celú cestu do tretieho tábora. Keď je niekto na snehových pláňach, ktoré sú položené... nie sú strmé, akurát je medzi nimi niekoľko trhlín, dá sa vojsť za nejakú hranu, za nejaký sérak...  ale väčšinu cesty je bez problémov vidieť. Druhá vec je viditeľnosť - ak je zlé počasie, sneženie, alebo hmla... ale za dobrého počasia je od sedla vidieť väčšinu cesty do tretieho tábora.

J: Valerij Babanov tvrdil, že Vlado zostal v bode, ktorý je 100 alebo 200 výškových metrov nad normálkou na tejto našej strane, na tej, z ktorej je vidno tie snehové pláne  pod sedlom, ale Dodo tvrdí, že Vlado mal záhrab za rohom, kdesi za sedlom, za Rocky Summitom. Toto sa mi zase zdá byť úplne šokujúci poznatok, pretože Dodo tvrdí, že videl naposledy Vlada 26. júna popoludní, keď sa rozdelili. O ďalšom dni hovorí len to, že zostupoval po jeho stopách. Ak bol Vlado nad normálkou niekde pod štítovou stenou Rocky Summitu alebo v nej, a Dodo zostupoval po jeho stopách okolo jeho záhrabu a potom videl ďalej Vladove stopy, ktoré sledoval, celé to vôbec nedáva zmysel.

P: Ja už si to budem musieť kresliť, lebo naozaj nerozumiem, čo sa tam mohlo stať, niektoré veci sú aj pre mňa nepochopiteľné.

J: Dodo tvrdí, že schádzal po normálke a zároveň, že schádzal okolo Vlada, okolo Vladovho záhrabu a po jeho stopách dolu.

P: Dodo vraj odniekiaľ zlaňoval. Ale keď šiel po normálke, tak zlaňovať nemohol, lebo hrebeň na vrchol je rovina, dokonca chvíľu ešte hore kopcom. Zostup je peší, tam niet kde použiť lano. Samozrejme, keby zostupoval po normálke, tak by narazil na Vladov záhrab, ak ho mal na normálke... veľa ľudí už takto bivakovalo počas výstupu alebo zostupu z Broad Peaku. Je tam niekoľko miest, kde sa to dá. Viacero trhlín, kde sa dá prečkať, bez toho, aby bolo treba kopať záhrab, len sa upraví to, čo tam už je. Ak niekto ide po stopách, ktoré sledujú normálku, tak sa jednoznačne musí dopracovať k záhrabu - ak je na normálke.

J: Ak išiel Dodo okolo Vladovej „diery“, ako to on nazýva, tak musel zlaniť z Rocky Summitu približne v tom smere, ktorým on tvrdí, že vyliezol a potom musel ísť ich prešliapanou stopou, ktorá viedla od bodu na normálke, v ktorom sa z nej oddelili, po úpätie Rocky Summitu – vtedy by mohol ísť po Vladových stopách. Valerij tvrdí, že Vlado sa ani len nevrátil na normálku.  Dve postavy podľa neho odbočili z normálky, dostali sa pod skalnú stenu a tam  sa jedna postava otočila a začala sa vracať, a ešte o pol šiestej poobede stále nedosiahla normálku, bola nad ňou, na snehových pláňach nad normálkou, a potom sa prestala hýbať. O dve hodiny sa zotmelo. Dve posledné hodiny slnečného počasia v dvojdňovom okienku pekného počasia. Toto mi povedal Valerij do telefónu 6. júla 2008, kedy ešte mohol mať čerstvé spomienky na to, čo sa stalo.

P: Naozaj si neviem ani predstaviť, ako a čo sa tam dialo a tieto informácie sú pre mňa nepochopiteľné. Na Broad Peak je taká jednoduchá cesta, že toto, o čom sa tu teraz bavíme - o rôznych strácaniach sa, blúdení, o tom, že nevideli jeden druhého, to je pre mňa nepochopiteľné, lebo tam je terén absolútne jednoduchý. Jednoznačný. Vedie veľkými snehovými pláňami, je to trasa do výrazného sedla, kde sa nedá netrafiť. Aj keď z toho smeru odbočím, stále som v snehových pláňach, na ktoré je vidieť. Ja som bol presvedčený, že Vlado sa otáčal na hrebeni medzi sedlom a Rocky Summitom.

J: Toto tvrdil Dodo, že to tak bolo, ale Babanov mi do telefónu 6. júla 2008 hovoril, že on videl z BC na snehové pláne ešte pod sedlom, a odtiaľ sa jedna z dvoch vystupujúcich postáv začala vracať 26. júna poobede, a druhá zmizla, tú už potom nevideli. Zostupujúca postava zostupovala tri hodiny pomerne ľahkým terénom veľmi dlho a pomaly a potom sa prestala hýbať. Na tom mieste, 100-200 výškových metrov nad normálkou, na úpätí skalnej steny, bola až do zotmenia a na druhý deň ráno už ju tam nevideli. Videli len niekoho zostupovať, ale oveľa nižšie. Mysleli si, že to je ten, čo tam povedzme prečkal v záhrabe, a pokračoval nadol, ale potom podľa časových zrovnaní, keď Dodo zostúpil a rozprávali sa, sa zistilo, že tou postavou,  ktorú videl Valerij zostupovať v nižších pasážach, bol Dodo. Dodo mu potvrdil, že v tom čase tým miestom 27. júna zostupoval on.  

P: Vôbec nechápem, neviem čo sa tam dialo. Naozaj - kým si to nenakreslím, alebo kým to nenakreslí Dodo, prípadne to dáme dokopy z tých informácií, ktoré máte k dispozícií, tak na to neprídeme. A možno na to, čo sa tam mohlo stať neprídeme nikdy. V tomto teréne, na takomto kopci, v dobrom počasí a takýto prúser... to je pre mňa nepochopiteľné.

J: Peter, keď tento rozhovor v januári 2009 dokončujeme, už sú k dispozícii fotky Valerija Babanova, aj fotky od šéfa bieloruskej expedície Viktora Lutova s vyznačenými miestami, kde 26. júna pozorovali postup dvoch lezcov. Na Dodovej webstránke je fotka, kde Dodo vyznačil svoj prvovýstup. Čo by si teraz dodal k svojmu vyjadreniu z augusta?

P: Teraz už konečne aspoň viem ako a kade Vlado s Dodom liezli, aj to kde sa rozdelili, ale čo a prečo sa vtedy Vladovi stalo, to tiež nevysvetľuje. Dokazuje to však, že Dodo vo svojich výpovediach nehovoril pravdu, keď tvrdil že Vlado pokračoval hore normálkou, pretože sa mi zdá veľmi nepravdepodobné, že by Babanov s Lutovom klamali.  

J: Dodo ťa označil ako jedného z ľudí, s ktorými je ochotný ešte podnikať, ale ty si sa vyjadril pre časopis Šarm (august 08), že ty asi s Dodom už liezť nepôjdeš. Prečo by si nešiel s Dodom, keď je výborný, keď vyliezol ťažké veci, povedal si aj, že si s ním bol na expedícii, a že to ako-tak fungovalo?

P: Lebo motív, kvôli ktorému to Dodo robí, je úplne iný ako môj. A možnože v tom čase, keď som s  ním bol na Nanga Parbate a na K2, bol aj on trošku iný. Výrazne sa zmenil po Dhaulaghirí a aj môj pohľad na Doda sa po Dhaulaghirí zmenil, po tom vrcholovom cirkuse -  vrchol áno, vrchol nie, vrchol možno. To sú veci, ktoré sa nerobia, a mňa sa to dotklo, dosť ma tým nahneval. To bol taký prvý varovný signál, pozor, s chlapcom sa niečo deje. A pomaličky sa dopracoval až k tejto expedícii, kde nezrovnalostí bolo toľko, že už to presiahlo úroveň, ktorá sa dá tolerovať. Takže... Dodo ako partner k pivu, alebo na debaty v základnom tábore je veľmi príjemný spoločník, naozaj nemám žiadne výhrady, v našej expedícii nebol ani náznak nejakého konfliktu. Ale bojím sa, že Dodova motivácia je úplne iná ako je naša, vrchol je pre neho taký dôležitý, že niektoré veci, ktoré my už nie sme ochotní riskovať - alebo obetovať - Dodo ešte ochotný obetovať je. Ja som bol s Dodom prvýkrát na  dvojexpedícii - Nanga Parbat a K2. S Piotrom Morawskim sme ho brali do partie ako chalana, ktorý má za sebou také ťažké veci ako Trango a Uli Biaho. Nepátrali sme, ako ich vyliezol, alebo či ich vôbec vyliezol. Vedeli sme, že už má aj nejaké skúsenosti s výškou. Bol na Čo Oju, na Šiša Pangme, a tiež sme nepátrali, či na tých vrcholoch naozaj bol. Povedal, že bol a my sme nemali dôvod neveriť mu. Prvé pochybnosti prišli až neskôr. Navyše ani moja osobná skúsenosť s Dodom, ako parťákom pri robote, nie je najlepšia. Ťažko povedať, či počas tejto našej expedície nebol vo forme a preto nevládal, alebo iba taktizoval, ale jedno aj druhé je zlé. Nemám prečo liezť s človekom, ktorý sa vezie v mojich stopách.

J: Mňa prekvapilo v rozhovore s Alešom Mrkvom, ktorý s nimi bol na GII, keď povedal, že Vlado takmer stále prerážal stopu. Ja si samozrejme pamätám Vlada, že keď ešte liezol so mnou, tak vždy prerážal stopu, ale my sme boli kondične neporovnateľná dvojica a Vlado bol z tých, ktorí samostatne a automaticky idú dopredu a prešlapú cestu, lebo vedia, že majú kondičku, ktorá veľmi často presahuje kondíciu ostatných ľudí v skupine. Myslíš si, že niekto môže takúto povahovú črtu u druhého chladnokrvne posúdiť a chladnokrvne využiť pre svoje ciele? Až sa mi to zle hovorí, takéto veci.

P: Platí, čo som povedal na začiatku. Pre Doda je vrchol taký dôležitý, že robí aj takéto veci, ktoré sa už netolerujú... alebo ktoré mu potom ostatní dajú výrazne najavo. Podobnú skúsenosť s Dodom sme mali na K2. A nielen my, lebo na K2 sme šli hore vo veľkej medzinárodnej skupine spolu s Američanmi, Nemcami, Rakúšanmi a všetci sme registrovali, akým spôsobom Dodo funguje, ako pracuje... a bolo to veľmi podobné ako to, čo písal Aleš Mrkva. Dodo si pravdepodobne šetril sily na vrchol a nechal sa vyviezť. V cyklistike, keď niekto takto osiera v pelotóne, tak mu to dajú všetci samozrejme tiež najavo. V horolezectve si navyše druhý raz poriadne rozmyslíš, či s takýmto človekom ešte na nejakú expedíciu pôjdeš, alebo nie. To je rozdiel medzi športom, pri ktorom sa nedá rozhodovať o tom, s kým a čo budem robiť, a horolezectvom, pri ktorom sa môžem slobodne rozhodnúť a vybrať si partnera i cieľ.

J: Maroš, Vladov brat, telefonoval s Vladom po zostupe z Gašerbrumov a Vlado, ktorý málokedy ide s niekým do konfliktu, povedal Marošovi, že už k takému konfliktu medzi ním a Dodom prišlo a Vlado Dodovi povedal vetu: Do p... , Dodo, choď už raz aj ty prvý! To bolo tiež pre mňa šokujúce zistenie – ako som ho poznala, Vlado málokedy  niečo takéto hrubé niekomu povedal. Len to potvrdzuje to, čo hovoríš ty, že už možno pociťoval potrebu niečo dať výrazne najavo... Takže... keď sa ma budú deti pýtať, ako sa to tatovi stalo a prečo sa to stalo, budem im musieť povedať, že vôbec nešlo o žiadne horolezecké záležitosti, a o to, že hory sú kruté a že tam, neviem, padla lavína alebo šlo o objektívne nebezpečenstvo, ktoré sa nedalo predvídať... ale možno budem musieť povedať, že Vlado jednoducho neodhadol partnera a dovolil - možno v nejakom nadšení alebo viere, že má niekoho, s kým môže podnikať rýchlo, ľahko, elegantne ako sa to Vladovi vždy páčilo -  že dovolil, aby prišlo k situácii, v ktorej prepol svoje sily.

P: Vlado mal dosť veľkú prestávku vo vysokých kopcoch. Aklimatizácia a adaptabilnosť na výšky klesá tým, že človek organizmus netrénuje, netýra ho výškami. Dodo bol v tomto oproti Vladovi vo výhode, preto aj jeho postup bol možno rýchlejší a bezbolestnejší a Vlado si to všetko musel odtrpieť. Tam bol možno rozdiel medzi nimi - a v tom bola najväčšia Dodova chyba. Tím, to je jedno, či  dvoj alebo pätnásťčlenný, by sa mal prispôsobiť tomu najslabšiemu článku, alebo ho potom odtiaľ vyradiť. To sa tiež mohlo pokojne stať. Neviem, prečo to chlapci takto neurobili, každý si mohol stanoviť svoj cieľ a podnikať sólo. Stačilo sa dohodnúť dopredu: ja idem tuto ťažkú skalnú cestu a ja idem normálkou - a pripravím sa na to. Viem, že idem sám, podľa toho sa nabalím, podľa toho urobím taktiku výstupu - a nie, že vyrazím z BC  a až do 7 500 metrov som člen dvojčlenného družstva a v 7 600 metroch je odrazu všetko inak. Odrazu sa musím sa rozhodnúť, či idem  hore aj keď na sólo nie som pripravený, alebo dole.  Keby sa vtedy boli takto dohodli, možno by sa nič nestalo. Samozrejme, ich cesty by boli iné - tá Dodova by bola ťažká, so sedmičkovými flekmi po mikro lištách a Vlado by na Broad Peak vystúpil normálkou. Obaja by však boli na vrchole a možno by sa nič nebolo stalo. Ale všetky „keby“ a “možno“ sú v tejto chvíli už úplne zbytočné.

J: Dodo sa vyjadril v médiách, že on sólo liezť nebude. Možno aj preto, by si musel stopu prešľapávať sám a všetko vyniesť na chrbte sám. Aleš Mrkva mi napríklad povedal, že vynášal pre chlapcov veci, a pritom vedel, že on ich nepoužije: boli na ich ďalší výstup. Tento prístup uznávam a Aleša si zaň vážim. Je to v priamom protiklade k Dodovmu zľahčovaniu a k jeho - až ponižovaniu všetkých ostatných horolezcov na Slovensku. Teda mňa úplne vytočilo, ako sa pokladá za niekoho, kto je o ix tried lepší od ostatných. Ja, čo si pamätám chalanov, ktorí boli výborní, tak mali totálny rešpekt pred inými, či už tí iní liezli klasicky, robili výškové horolezectvo, alebo skalné veci... Ty si vyliezol s Paľom Jackovičom už v rokoch 1993-95 trilógiu v Alpách, a na Matterhorn ste napríklad vyliezli za jeden deň, naľahko... totál alpským štýlom...  

Peter, s úsmevom: Lebo sme boli v Alpách.

J: A Dodo tvrdí, že alpský štýl sa dobre že nenarodil priamo s ním, že predtým tu na Slovensku hádam boli len pustatiny bez horolezcov... Je naozaj Dodo Kopold nad všetkými ostatnými? Je taký dobrý, že si môže dovoliť vyhlásiť: vy ostatní sa radšej nevyjadrujte, vy nerozumiete tomu, čo ja vizionár, ja inovátor, robím?

P: V Himalájach... sa teraz nejaký výrazný progres nedeje. Česť výnimkám, napríklad teraz Valerij Babanov urobil pekné výstupy, aj dobrým štýlom, aj elegantne a rýchlo... A Dodov alpský štýl... už sme sa bavili o cestách, ktoré si vyberá, aby ich vyliezol „alpským štýlom“. Tie cesty sú na alpský štýl nevhodné. Už to, že leziem cestu, ktorá je vypreparovaná starými lanami a mám zabezpečený zostup znamená, že to nie je alpský štýl. Liezť ťažké veci alpským štýlom, to áno, ale najskôr si ich musím vytipovať, naštudovať a Dodo zatiaľ ešte nie je natoľko zrelý, aby bol schopný sám nejaký projekt vymyslieť a zrealizovať... Ťažko povedať, či jeho výstupy sú nejakým progresom. Iste je dobre, že Slováci v Himalájach lezú, ale... Dodo je maximálne ambiciózny chlapec, ktorý má cieľ byť najslávnejší a najväčší horolezec na svete a zatiaľ na to ide viac rečami ako výkonmi. A aby svoj výkon dostal nad iné, podobné výkony, musí výkony iných horolezcov dostať pod svoju úroveň. Dá sa to aj tak, že ich dehonestuje, že povie, že to bolo ľahké, že to nebolo nič, že ten a ten kopec je jednoduchý... Časy, ktoré uvádza ako výstupové, sú tiež niekedy... na zamyslenie, či sa to vôbec dá... aspoň teoreticky, v takom tempe a v takej rýchlosti urobiť. Takže... takýmto spôsobom sa snaží dosiahnuť to, čo si predsavzal - byť najlepší.

J: Nad týmto by sa dalo ešte stále len pousmiať a myslieť si o tom svoje, ale... za Dodom zostali v Himalájach dve mŕtvoly. Dodo vyhlásil po smrti Mareka Hudáka, že bude dávať trojnásobne väčší pozor na partnerov s ktorými lezie. Po svojej návšteve symbolického cintorína pod Broad Peakom povedal, že bude dávať deväťnásobne dávať viac pozor na ľudí, s ktorými lezie. Veľké slová, veľké čísla. Ale ak je pravda, čo hovorí Valerij Babanov a ukáže sa, že Vlado zahynul tri hodiny po tom, čo sa rozdelili, počas svojho zostupu, tak to iste vrhne na Doda zvláštne svetlo: na to, ako si naozaj všímal svojich partnerov, v akom sú stave, či nie sú príliš unavení, vyčerpaní prešľapávaním stopy, dehydrovaní, či sa na nich neprejavujú príznaky horskej choroby. Myslím si, že ak sa vôbec bude chcieť ešte vyjadriť, bude mať v tejto veci čo vysvetľovať. A tak isto bude mať čo vysvetľovať ohľadom zorganizovania záchranky. Vyjadril by si sa ešte k tejto poslednej časti? Nestretli sa na vrchole, Vlado nezostúpil, len Dodo vybehol svoj alpský výstup aj s variantom prvovýstupu a čím skôr sa snažil dostať do bezpečia. Ostatné expedície tvrdia, že neorganizoval žiadnu záchranku – na rozdiel od toho, čo on tvrdí vo svojich príspevkoch do médií.

P: BC pod Gašerbrumami je jeden deň cesty od Broad Peaku. Preto veci, ktoré viem, viem z počutia a z rozprávania. O tom, že Vlado zomrel, som sa dozvedel relatívne skoro, z Dodovej  sms-ky (v nedeľu 29. júna 14.47, pozn. J.P.) a bolo to v čase, keď bol on v základnom tábore pod K2. Poprosil Bielorusov, aby sa snažili pomôcť Vladovi, keď ho nájdu, a utekal preč. Toto bola najväčšia chyba, nehorolezecké chovanie, a vôbec...neľudské chovanie. Mali by sme sa aj v horách správať tak, ako sa chováme doma, aj tam platia tie isté zásady správania sa. Dodo sa nezachoval dobre, keď odišiel vtedy, keď Vlado potreboval pomôcť a ešte bola možno šanca na jeho záchranu. A tomu, čo sa dialo potom, tomu som už nerozumel vôbec. Vlado bol oficiálne vyhlásený za mŕtveho v nedeľu večer (29. júna o 18.00 oznámil Dodo Vladovu smrť styčnému dôstojníkovi, pozn. J.P.) a v pondelok som sa od Mariky dozvedel, že sa organizuje záchranná akcia. Nevedel som, čo si o tom myslieť a vlastne neviem dodnes. Prečo to bolo, či to bolo nejaké alibi pre Doda, že urobil všetko preto, aby „zachránil“ Vlada... ale alibi len vo vzťahu k slovenským médiám, alebo k nám, ktorí sme boli v iných základných táboroch a nevideli sme, čo sa deje... Horolezci, ktorí boli pod Broad Peakom, vedeli a videli aký bol priebeh celej akcie a preto sa veľmi čudovali. Záchranná akcia bola absolútne nezmyselná a prišla príliš neskoro. V čase, kedy mala prísť, sa nič nedialo. Pomaly ani nikto ani nevedel, že Vlado potrebuje pomoc.

J: Na Evereste v roku 1998 si bol Čiernym Petrom, teraz si bol čiernym anjelom, ktorý oznámil Marošovi Plulíkovi, a Maroš Plulík všetkým nám ostatným, tú smutnú správu. Ja by som sa Ti chcela poďakovať za to, že si to urobil. Ďakujem Ti, aj Piotrovi Morawskému, za to, že ste Vladovi pod Broad Peakom postavili pomník, za to, že si nám poslal fotografie, a za to, že si sa zachoval tak, ako si sa zachoval.

Nie je asi viac času... mám ešte mnohé témy na rozhovor, aj s Marikou by bolo veľa o čom hovoriť... témy partnerstva a vzájomnej podpory sú hlboké a zaujímavé. Ale dnes sa už nedá. Možno nabudúce.

Poprad, 15. augusta 2008

Za namáhavý prepis článku zo zvukovej nahrávky do textovej podoby patrí vďaka Katke Machovičovej.