Od Petra Remiša

Vlado Plulík je pojem. Legenda. Pre mnohých mužov zostane navždy synonymom dobrodružstva a meradlom športového výkonu. Keď sa povie „liezol som s Plulíkom“ alebo „bol som si zabehať s Vladom Plulíkom“, váš inak zanedbateľný športový výkon odrazu stúpne v očiach poslucháča o desať tried.

Aj ja rád hovorím, že som liezol s Plulíkom, hoci pravda je úplne iná: my sme len spolu došli  autom k stene. Vlado liezol asi sám, ja som bol „zavesený na krk“ jeho manželke Jane a Martinovi B. Z lezenia so mnou by najskôr Vlada ihneď trafil šľak. Ak nás ale niečo skutočne spájalo, tak bol to spoločný dátum narodenia (obaja Ryby a 3. marec) a láska k bežkovaniu na hrebeni Považského Inovca.

Pamätám si, ako sme raz v zime sedeli u Plulíkovcov v kuchyni a Vlado sa čudoval, ktorý blázon pred ním prešľapoval stopu v nerovnomernom snehu z Bezovca na Havran. Kto bol ten blbec, čo sa strepal do záveja pod Marhátom, kto je ten úchylák, ktorému nechýba v nedeľu ráno televízor s diaľkovým ovládačom. „Ja som ten blázon“, priznal som sa a ihneď som vo vlastných očiach stúpol o jeden a pol medzinárodnej športovej triedy.

Potom prišla tá prečudesná posledná výprava do Himalájí. Keď som o nej prvýkrát čítal v novinách, prišla predtucha. Tušenie, že sa už neuvidíme. Asi týždeň po tej smutnej správe som mal stále na očiach Vladovu tvár. Aj napriek predtuche to bolo zrazu také neuveriteľné, také šokujúce, že človek mal chuť obrátiť celý vesmír naruby, aby to nebola pravda. Ale pravda to bola a vesmír sa naruby prevrátiť nedá.

Teraz, keď pred koncom roka 2008 bilancujem straty a nálezy, je mi jasné, že z môjho malého ostrova spolu s Vladom zmizol ďalší kus zeme. Že už to nebude ten starý veľký Madagaskar, že už sa to tu scvrklo na Maltu. Na Gozo. A že raz to bude iba skala v mori.

Neviem, ako to tu všetko skončí, ale stále verím v šťastný koniec: Raz zase napadne kopec snehu a ja sa jedného krásneho slnečného dňa vyberiem na storočných bežkách z Bezovca. Na hrebeni bude silný vietor a predo mnou v snehu iba jedna čerstvá stopa. Lyžiara v diaľke nevidno, ale tuším, kto to je a že ho po čase dobehnem. Možno ma počká na Jeleních, no bude to tak či tak poriadna zaberačka. Prežehnám sa a spustím sa z briežku za ním.

Peter Remiš, 27. decembra 2008