Zbohom, Vladi...

Vlado Plulík bol zvláštny človek, s ktorým nebolo ľahké vychádzať. Mal v sebe očarujúcu chlapčenskú hravosť aj desivú urputnosť. Celé roky som tušila, že raz preletí cez tú ostrú hranicu medzi životom a smrťou, na ktorej tak rád a s vášňou balansoval. Táto črta jeho povahy spôsobila veľa trápenia aj v našom vzťahu. Netušila som, že ani rozvod ma neuchráni pred ostrou, drviacou, otupujúcou bolesťou z jeho smrti, že bude také ťaživé písať mu posledné zbohom. 

      Nepoznám Doda Kopolda, s ktorým Vlado strávil posledné dni svojho života, ani nechcem. Sme z odlišných svetov. Ale veľmi dobre som poznala Vlada Plulíka, ktorý na sklonku júna 2008 zahynul pri zostupe z Broad Peaku v pakistanských Himalájach.  

      Myslím, že si môžem dovoliť takéto vyhlásenie. S Vladom som totiž zažila hraničné ľudské situácie. Zaľúbili sme sa do seba, chodili sme spolu tri roky, v roku 1989 sme sa vzali, narodili sa nám dve deti a v roku 2000 sme sa škaredo rozviedli a štyri roky sa nenávideli.  

      Začalo sa to tak, že pred dvadsiatimi dvoma rokmi sa ma na vrchole pieskovcovej veže v Adršpašskom skalnom meste spýtal, či s ním budem chodiť. Bolo to obdobie, keď boli aj u mňa skaly a hory na prvom mieste. Liezla som aktívne a intenzívne: s inými ľuďmi, ale aj s Vladom, a najmä ho dlhé hodiny istila v jeho projektoch a prvovýstupoch, ktoré boli ďaleko za mojimi možnosťami. Táborili sme cez víkendy pod skalami, šliapali po kopcoch po svojich i na horských bicykloch, v lete 1991 cestovali stopom po skalných oblastiach USA, a viedli dlhé rozhovory – aj o filmoch, knihách, ale najmä o horách a ľuďoch v nich. Mali sme sa veľmi radi a trávili sme spolu veľa času. 

      Skončilo sa to tak, že sme žili síce každý v inom meste a každý svoj život, ale to zlé už bolo za nami. V posledných rokoch bol náš vzťah zrelý a vyvážený: boli sme rodičia dvoch detí a priatelia, ktorí spolu prežili aj veľa zlého, aj veľa dobrého. A teraz je Vlado už siedmy deň nezvestný a ja mu píšem posledné zbohom. 

      Posledné ahoj sme mu už s deťmi povedali - 20. mája... Poslednú telefonickú správu o tom, že je všetko v poriadku, nám poslal po bratovi Marošovi a sestre Katke po tom, čo zostúpil z Gašerbrumov. Ostatné vieme len sprostredkovane: posledný raz ho údajne videli členovia ruskej výpravy 26. júna 2008 cez ďalekohľad vo výške 7500 m a členovia bieloruskej výpravy vraj 27. júna 2008 vo výške 6500 m. Dodo Kopold údajne videl 27. júna 2008 jeho stopy naposledy vo výške 6500 m. Medzi 6500m a 5700 m je na Broad Peaku vraj ľadové pole so sklonom 50 stupňov. A to je všetko. Tam sa končí príbeh jeho života.  

      Vlado Plulík bol obdarený výnimočným športovým duchom, talentom na vytrvalostné športy, intuíciou, tvorivosťou a odvahou znášať samotu a drsné podmienky v prírode.  Niečo hlboko v ňom ho stále hnalo na hranu, do nehostinných pustatín, k výkonom na ostrí noža. A boli to neskutočné výkony.  Pamätám sa na jeho dlhoročné neúnavné pokusy o nonstop prechod hrebeňa Vysokých Tatier, ultraľahké a ultrarýchle, v zime aj v lete. Sám si ich cenil zo svojich športových úspechov najviac.  

      Pre jeho blízkych bolo spolužitie s ním ťažké - a niekedy neznesiteľné - práve pre jeho priority. Vlado bol totiž profesionálnym športovcom, ktorý roky fungoval špičkovo bez profesionálneho podporného tímu. Sám sebe bol tvrdým trénerom, organizátorom vlastných akcií a až posadnutým odborníkom-samoukom vo veciach športovej výživy a jej vzťahu k výkonnosti. V jeho virtuálnom internom tíme však nebol žiaden odborník na PR a komunikáciu. O tom, aký je Vlado v skutočnosti dobrý, vedel len malý okruh ľudí, a ešte menej ich vedelo naozaj doceniť športovú hodnotu podujatí, existujúcich v jeho vlastnom svete, mimo kategórií horolezeckého zväzu, mimo oficiálnych ocenení a často aj mimo publicity.  

      V poslednom čase ho lezenie nenapĺňalo až tak ako vytrvalostné maratóny, behom i na bicykli. Zoznam jeho umiestnení by bol dlhý. Vlado bol všestranný, čo sa týka športov v horskom teréne, ale aj inak. Vedel byť sólolezcom i tímovým hráčom. Na výprave na Kančendžongu v roku 1997 sa dostal do výšky 7900m a bol pripravený ísť na vrcholový útok. Jarýk Stejskal, šéf výpravy, však rozhodol, aby vrcholovému tímu šiel naproti, vyniesol im stan a počkal na nich, aby sa nestalo zbytočné  nešťastie. Vlado sa podriadil a namiesto pokusu o vrchol robil podporné družstvo.  

      Vladov výstup na Mount Everest v roku 1998 severnou cestou bez kyslíka zostal v tieni spolitizovanej expedície. Okrem toho, že vyšiel na najvyšší vrch sveta, samozrejme oddrel svoj diel športovej práce na vynáškach stanov, jedla, materiálu a kyslíka do štyroch postupových táborov. Pre celý tím. Slovák Vladimír Plulík bol jedným z mála ľudí na svete, ktorý severnou normálkou vyliezol bez kyslíka na Everest a len preto, že robil „malý šport“ (koľká irónia), Slovensko o tom vie len málo. Škoda – pre nás všetkých. Vlado nám to neuľahčil – pre svoj odpor k svetu pretvárky a povrchnej slávy, ktorý sa do veľkej miery prekrýva so svetom médií, ale aj preto, že on sám nepokladal svoj výstup na Čomolungmu za to najcennejšie vo svojej športovej kariére a nemal rád heroizovanie himalájskeho horolezectva.  

      Na výprave na vežu Torre Central v Patagónii v roku 2001 si Dušan Myslivec po niekoľkých dňoch v stene zlomil nohu. Vlado ho spolu s ostatnými spustil dolu, aby bol možný transport do nemocnice – až potom sa vrátil zasa liezť... V expedíciách Paľa Lazara na Šiša Pangmu 2002 sa dostal do výšky 6300 m, v ďalšej roku 2005, keď sa tím namiesto Šiša Pangmy vybral na Čo Oyu, bol pri svojom pokuse o vrchol tiež už veľmi vysoko. Potom ale zahynul Trnavčan Ľubo Stacho, ktorého sme obaja poznali od šestnástich rokov, a výprava v postupe na vrchol nepokračovala.  

      Keď sa vrátili, dlhé hodiny mi rozprával, čo sa na Čo Oju stalo a čo si o tom myslí. Zhodli sme sa v názore, že hory sú absolútnym meradlom a že k brutálnym prírodným silám, ktoré tam krehký človek zažíva, treba pristupovať s rovnako absolútnou pokorou, že vrchol nie je taký dôležitý, aby naň bolo treba liezť za každú cenu. Že vyššiu šancu prežiť má absolútne pripravený človek s triezvym odhadom vlastných duševných a telesných síl v zóne smrti, ktorá je zároveň zónou magickej príťažlivosti vrcholu.  Už sme nehovorili o tom, že absolútna vytrénovanosť je posadnutosťou a často znamená odsunutie rodiny, priateľov a práce a vlastného zdravia nabok, na druhú koľaj... Pre oboch by to bola bývala bolestivá téma.   

      Podľa mňa bol Vlado pri tímových športových výkonoch v horách oporou ostatným a zároveň tajným esom. Pri každej výprave mal svoje ambície, aj zmysel pre kamarátstvo a dobre cítil, kde je tenká hranica nebezpečenstva.  Bol odvážny i statočný. Hoci bol na viacerých expedíciách v Himalájach a takmer vždy sa dostal veľmi vysoko pod vrchol, nikdy sa nestalo, aby bol jeho zdravý rozum, odhad a inštinkt sebazáchovy prehlušený ctižiadostivosťou. Bol cenným členom tímu a samotárom zároveň.  

      Vlado nezbieral vrcholy a nedláždil si vrcholovými fotkami osemtisícoviek horolezeckú kariéru. V horách ho zaujímali športové výkony, prekonávanie hraníc a zážitky – a to sa nedá zachytiť na jednoduchú vrcholovú fotku ani do článkov. Priam bytostne neznášal pátos, a keď sme kedysi spolu písavali správy z ciest i autorské články, horlil proti každému slovu, ktoré sa mu zdalo príliš romantické a nadnesené. Blízky mu bol vecný a pritom briskný „anglický“ štýl, kedy sa o emóciách a poryvoch nehovorí, ale každý ich napriek tomu intenzívne vníma medzi riadkami, ale i hlboké prežívanie sveta hôr, ako ho popisujú Kurtyka a Loretan.  

      Neviem, či niekto napíše o Vladovi tónom, aký by si bol želal. Na médiách mu nezáležalo a to bola ďalšia vec, v ktorej sme sa nezhodli. Ja píšem a publikujem, ale pritom staromódne verím, že aj pri mediálnom komunikovaní má ísť o informovanie a osobnú výpoveď. O pravdu. O zachytenie jej rôznych podôb do slov, ktoré pretrvajú. Vladi, iste by si mi odpustil, že neviem o Tebe napísať inak ako emocionálne, s pátosom a dôrazom na étos. Pre Tvoju  smrť som sa znova zaangažovala vo svete lezenia, za ktorým som si sama pre seba dávno urobila hrubú čiaru.    

      Moje spomienky na Teba sú v priamom protiklade s výrobou superhrdinov a celebrít. S prikrášľovaním skutočnosti a vyzdvihovaním ega. S megalomániou. So sebastredným spôsobom  podávania „cool“ správ, kde bagatelizovanie nahrádza pokoru. To vôbec nebol Tvoj štýl. Prekáža mi, že tie choré, vymknuté slová, rozsievané novými technológiami, sú spájané s Tvojím odchodom z tohto sveta.  

      Trúfam si na tomto mieste vysloviť aj svoj osobný názor: že Dodo Kopold je možno dnes nažive aj vďaka Tebe, pocite duševnej pohody, že hore nebol úplne sám, vďaka aj Tebou prešliapanej stope, ktorú podľa vlastných slov sledoval až do 6500 m. Je nažive aj vďaka rozdelenej záťaži pri prerážaní cesty v hlbokom snehu: pri postupe nahor počas útoku na vrchol Broad Peaku 25. a 26. júna 2008, aj pri postupe nahor počas vašich predchádzajúcich dvoch výstupov na Gašerbrumy. Ako som Ťa poznala, Vladi, pamätám sa, že si sa vždy jednoducho a bez slova podujal na túto vyčerpávajúcu prácu sám, či už si bol v horách so mnou, alebo s inými.  

      Ďakujem, že si bol v tomto taký, aký si a vážim si Ťa za to. Ďakujem, že nemusím našim deťom vysvetľovať, že sa nevrátiš preto, lebo Ťa na vrchol hnala chorá túžba po sláve. Že si aj vo svojich posledných chvíľach myslel na bezpečný zostup, a na svojho spolulezca, a možno aj na svoje deti a Tvojich blízkych. Možno si sa mal obrátiť skôr, možno tentoraz Tvoj skvelý odhad zlyhal a pri adrenalínovom balansovaní na hranici života smrti tentoraz šťastie nebolo na Tvojej strane.  

      Ďakujem Valerijovi Babanovovi, ktorý pri tvojom hľadaní v snehovej búrke vystúpil 29 a 30. júna 2008 až do tábora C2 do výšky 6400m, a za to, že Ťa dodnes, spolu s ostatnými ruskými a bieloruskými horolezcami, ktorých mená sú nám zatiaľ neznáme, ešte stále hľadajú a podáva o tom správy. Vážim si ich za to. Ďakujem Tvojmu bratovi Marošovi, že sa prostredníctvom Petra Oremusa, a veľvyslanca Bieloruska v SR, Viktora Navrotskeho a jeho tímu na ambasáde, a prostredníctvom Hámorovcov snažili o kontakt s expedíciami, ktoré v tom čase boli na kopci a o získanie informácií o reálnej situácii. Ďakujem Žilinčanom, že sa menom Pištu Kuchára ponúkli zozbierať peniaze a zorganizovať záchranku s helikoptérou. Ďakujem Tiborovi Šnajdárovi, ktorý mi telefonoval v prvých dňoch tvojej nezvestnosti a zaujímal sa, čo by mohli s ostatnými tvojimi kamarátmi pre teba urobiť. Ďakujem Petrovi Hámorovi, že Vladovi v základnom tábore pod Broad Peakom sľúbil postaviť kríž. 

      Vladi, byť súčasťou expedície Baltoro Express  bolo Tvoje rozhodnutie, a Tvoj osud. Nikto zaň nemôže. Bola to Tvoja slobodná voľba, aj keď si na začiatku váhal. Ale napokon si sa rozhodol, že predsa len ideš. Hovoril si mi, že máš túto jar skvelú kondičku, že by bola škoda nevyužiť ju. Tuším, že si  na Gašerbrume a napokon na Broad Peaku nešiel na doraz ani z hľadiska športovej taktiky, že si si nechával rezervu, že si tajne dúfal, že sa Ti podarí vyliezť hlavne na vysnívanú K2. Neviem, čo sa stalo, prečo si nezostúpil, možno, že si tú rezervu tentoraz neodhadol. Ty sám najlepšie vieš, aké obrovské riziko bolo ísť na osemtisícovku naľahko, bez spacákov, stanu, variča, čelovky a dostatočného množstva jedla.  Skrátka, Vladi, stavil si všetko na jednu kartu, a tá nevyšla.  Príbeh Tvojho života sa skončil inak, ako si plánoval. To je všetko...  

      Dá sa dodať len to, čo mi do mejlu s úprimnou sústrasťou napísal náš spoločný kamarát: že možno okrem oceánu máš najkrajší hrob na svete. Tvoja rodina a priatelia budú za tebou smútiť ešte dlho. Deti to zvládnu, neskôr možno aj pochopia. Všetko prebolí, len jazvy zostanú.  

Jana Plulíková, júl 2008