Do čoho sa Plulík pustil, robil naplno a dobre

Medzi ľudí, ktorí Vlada Plulíka úprimne obdivujú, patrí aj fotograf Pepo Krištofovič z Piešťan. Na otázku, odkedy sa s Vladom pozná, nám odpovedal: „On tu bol pre určitú vrstvu ľudí od nepamäti.“

Vlado prešiel cez skalné i tatranské lezenie a dostal sa až k špičke. No nevenoval sa iba horolezectvu. Bol vytrvalcom v každom športe, ktorému prepadol. Behal, lyžoval, bicykloval, liezol. Na štarte sa rozbiehal pomaly, no keď nabral tempo, predbiehal všetkých pred sebou a už ho nik nedohonil. Nebol typom človeka, čo zrýchli z nuly na sto. Ale kým ostatní odpadávali od únavy, on s pribúdajúcim časom podával hodnotnejšie výkony a naberal silu. Nepoznám podobného muža. Vlado bol jedinečný a skromný. Tí, čo ho považovali za samotára a čudáka, neprenikli do jeho duše. Nerád o sebe rozprával a médiám sa vyhýbal. Rád a často fotil. No sám sa nerád pretŕčal pred objektívom. Aj tento rozhovor by mi iste neschválil. Preto mám výčitky, že tu o ňom takto kecám, asi by mi zato poriadne vynadal. On bol vážne veľmi skromný chalan. Keď povedal vetu – bol som sa poprechádzať - skrývala sa za tým 2,5 hodinová hrebeňovka. A keď sa bol pokorčuľovať, prešiel na kolieskach 25 kilometrovú trasu, na ktorej sa iba trošku uvoľnil. Raz som sa s ním stretol. Išiel z hôr a prstom mi ukázal na Považský Inovec : bol som tam! A potom mi dvadsať minút rozprával, kde všade skutočne v ten deň bol. Vyšiel z toho celodenný výlet pre štvorčlennú rodinu, z ktorej každý príslušník pôjde iným smerom... Vedel, že ak chce niečo veľké dosiahnuť, musí tvrdo trénovať. Ale každý, kto sa vymyká šedivému priemeru okolie označí nálepkou – čudák! Vlado poznal krásne príbehy, bol vtipný, excelentne používal prirovnania. Aby aj ten, čo tomu nerozumie, pochopil. Pri konfrontačných rozhovoroch som miloval na ňom tú jeho vetičku: „Vieš že, ako že, aby som ťa vyviedol z omylu...“

Vladenko mal vo veciach jasno ....

Aj na poslednú expedíciu pritakal len preto, že v nej bola K2. Kondične sa na ňu cítil, preto si ju nechcel nechať ujsť. Na prvý pohľad nevynikal silou, no jeho priatelia vedia, že sa v ňom skrýval terminátor. Tak ho aj volali. Udržal sa na skalách aj na končekoch prstov. Energiu si vedel rozložiť, pretože používal hlavu. Tam, kde sa druhý človek išiel z tepla a nadmerného fyzického výkonu roztopiť, Plulík sa iba začínal veľmi zvoľna potiť. Nebol výbušný, no keď sa pre niečo zapálil, dokázala ho tá myšlienka zmeniť zo dňa na deň na tigra. Naštudoval všetko čo sa týkalo daného projektu. A keď sa mu pripravovaná vec podarila, od spokojnosti až „bublinkoval“. Vylezené končiare v Tatrách aj Alpách hovoria za všetko. Tatranský nonstop prechod hrebeňa v zime za 50 hodín a v lete za 28 hodín čistého lezeckého času neprekonal nik ani po desiatich rokoch...

Nebol ufňukaný.

Spomínam si, ako s fraktúrami zniesol svoj bicykel zo Sokolích skál a keď prišiel dolu, strčil ruky do potoka aby mu neopuchli a čakal na sanitku. Všetky zranenia, ktoré získal v športe ho zastavili len na nevyhnutnú dobu. Pracoval ako výškový špecialista. Natieral stožiare. Výškové práce - to bol jeho chleba. Aj pár dní pred odchodom do Himalájí visel na stožiari.

Nazastavilo by ho ani sedem Kopoldov

Vladov kamarát Roman na margo toho, čo sa v Himalájach stalo, keď sa Plulík aj Kopold pod vrcholom Broad Peaku rozdelili, pripomenul, že obaja títo muži si boli rovnocenní partneri. Vlado nebol malý chlapec, ktorého bolo treba vodiť za ruku. Ak sa pre niečo rozhodol, nezastavilo by ho ani sedem Kopoldov... Úmysel, vystúpiť na tri osemtisícovky a K2 bol pre Vlada veľká výzva. A dopadlo to tak, ako to dopadlo...Stále tomu nechcem uveriť. Toľko nejasností a toľko otazok! A nie len ja čakám na zázrak, ale je to čistá schizofrénia.....srdce a rozum. Všetky expedície, čo sú tam, vedia, že sa Vlado stratil a čo sa asi stalo. Nové správy neprichádzajú, cítim len nekonečný smútok. Vlado, ani netušíš, ako veľmi rád by som opäť počul tú tvoju vetu: Vieš že, ako že, aby som ťa vyviedol z omylu...“

Vierka Dusíková